.model správania

Necítil som si ruky, neviem ako môžu z ľadu lietať triesky, ale lietali. Ľadové ihličky mi vrážali do tváre, podchvíľou som nestihol privrieť viečka a dostal plný zásah do očí. Vtedy som svinsky nadával. V ľade ostala diera v priemere tridsať centimetrov. Sadol som si a čakal.

Mala fakt nenormálne krásne oči. A konské črty tváre. Naozaj, oči prudko kontrastovali i s prstami na rukách. Obhryzené nechty s iskrivým červeným lakom. Sám sebe sa čudujem, pozerám do zrkadla, kde sa to vo mne berie.

Kedysi som pociťoval uspokojenie nad tým, ako je môj život dobre usporiadaný. Potom som čítal pasoliniho v autobuse, na prednáške, na záchode, čítal som ho na trajekte, v karavane pre dve osoby, čítal som ho v nórsku, vo švédsku, v poľsku. Potom som videl pasoliniho v klube, a ešte raz, a ešte raz. Kedysi som mal pocit, že kieslowski už povedal naozaj všetko a bodka. Ozaj som tomu veril.

Na lavičke v parku som sedel sám. Pršalo a ja som spôsobne, predtým ako som si sadol, utrel časť dreva, pretože lavička bola drevená, od holubích hovien. Šlo to ľahko, predsa len, pršalo. Sadol som si, a sledoval ako dážď mení svoju intenzitu, smer. Keď mi skrehli prsty na nohách, odišiel som.

V lete sú všetci ľudia pekní. Všetci sa cítia tak naľahko, akoby každá vrstva zvrškov, ktoré nechajú u seba v skrini, v čistiarni, alebo iba zahodia, ich zbavila jednej vrstvy pretvárky. Preto chodím s nimi do bytov, na letné terasy. Pridržiavam im hlavy nad záchodmi, keď vracajú počas záťahu, alebo po záťahu. Niekedy vracajú len tak. Chodím s nimi do bytov, je dusno, dokonca i v noci. A vtedy zhadzujú i posledné zbytky. Minule som bol takto u jednej slečny. Potláčal som nutkanie utrieť jej bradu, keď rozospatá, nadránom, hltavo pila mlieko z krabice.

Napokon som jej povedal, že nech už nič nerieši. Bolo by pekné povedať, že som jej to povedal so stoickým pokojom v hlase, ale ja som jej to vykričal do tváre, vlastne som ju len dojal spŕškou slín, keď odchádzala, nadával som jej do kuriev, do obyčajných nakazených kuriev. Bol som naľahko a čašník s ironickým úškľabkom mi položil na stôl účet. Naozaj som nečakal, že bude so mnou zdieľať nadšenie, ale toto?

Predstavujem si ako ryby nemôžu dýchať. Pravdaže, snažia sa robiť aj nemožné aby sa nadýchli, rozumej, maľujem si to tak, že húfy maličkých rybičiek, sa spontánne, samovražedne vrhajú na hrubú vrstvu ľadu. Padajú na dno, a zase vyrážajú. Spýtala sa ma, prečo sa smejem. Spýtal som sa jej, kde je tá sekera, ktorú mi kúpili rodičia. Sekera značky fiskars. Pokrčila ramenami. Myslím, že v skrini, odpovedal som si sám a začal sa obliekať, veď, už aby som šiel, k jazeru je to ďaleko.