O slepcovi a trstine

Keď kmáše vietor trstinou a slepec berie nôž

je viec než jasné nad slnko, že chlebom mu je lož.

Tak kto koho klame a dáva zhubné nádeje?

Dom už nie je domom, keď sa v ňom nik nehreje.

Aj trstina chce slnko, vodu, k potoku sa chýli,

a ten čo k nej láskou horí, ten jej bude milí.

Oh, slnko povedzže jej, že vietor raz ustane,

že slepec musí načrieť vodu a  až potom povstane.

Že oči slepca otvoria sa iba v pravom opare,

lebo lev je hladný-číha, slepcova to beznádej!

Lev len čaká v úzadií, hrať sa najprv chystá,

až potom keď sa naihraje, zaútočí zblízka.

Lež ten čo nie je slepí, ten vie použiť nôž,

ten predvídať odváži sa nečakanosť hrôz.

Aj trstina aj slepec túžia z hĺbky po svetle.

Len pravé svetlo spôsobí, že láskou ten oslepne,

kto pozná cestu, chodník, púšte nástrahy a klamy,

kto nevezme hlúpo pohár a seba neomámi.

Ani smutné tóny trstiny nečuť vo vytí vetra

a keď reve hladný lev, nezačuješ slepca.

Ten čo berei pokoj obom, ten je synom temnoty;

ak ho spoznáš hneď sa varuj vykročiť mu oproti.

Vedz, že lstivosť leva i sila vetra nie je nekonečná,

ale svetlo slnka a jeho láska, tá je veru večná.