Posledná umelcova kríza

Nad obchodom s hudobninami visel výstižný nápis „Billyho akordy" a zvnútra prenikali zvuky, ktoré zalahodili každej duši. Krásne znejúci melodický hlas spieval slová za doprovodu čisto prevádzaných akordov. Dvere sa otvorili a zvuk zvončeka sa vlial medzi zvuky piesne. Majiteľ obchodu zdvihol zrak, aby si prezrel potencionálneho zákazníka, ale hrať neprestal. Vo dverách sa zjavil mladý muž, ktorý sa síce tváril, že ho tá hudba nezaujala, ale opak bol pravdou. Placho sa prechádzal popri nástrojoch, až kým za zvuku hudby neostal stáť, smutne hľadiac na vystavené gitary. Hudba utíchla a majiteľ obchodu, Billy, podišiel k nemu.
„Ste gitarista ?"
„Vždy som túžil hrať, no nikdy som sa to nenaučil."
„Nikdy nie je neskoro. Zamerajte sa na to srdcom a budete hrať" povzbudil ho Billy „Poďte sem, skúste si to na mojom nástroji" a ako ho priviedol k miestu, kde ešte pred chvíľou hral, podal mu svoju gitaru. Mladý muž chytil gitaru veľmi rozpačito, prstami brnkol po vrchných 3 strunách, no na viac sa neodvážil, hanbil sa.
„Ja... vzal by som si tú čo visí tam v strede" povedal a prstom ukázal na gitaru, ktorá sa mu zapáčila najviac.
„Dobrá voľba. Raz ešte možno budeme hrať spolu" vravel Billy s úsmevom, kým vkladal gitaru do čierneho puzdra. Bol to úžasný človek, takmer vždy s úsmevom a nehasnúcou túžbou po živote dokázal povzbudiť ľudí vo svojom okolí kedykoľvek. Sledoval kupca, ako kráča ku dverám a následne vychádza z obchodu a rozmýšľal, či by sa tomu chlapíkovi mohol týmto nejako zmeniť život.
Keď sa blížila záverečná, Billy prestal hrať a začal sa zberať na odchod. Po tom, ako vyšiel pred obchod, pohľadom skontroloval druhú stranu ulice, či sa tam nachádza pouličný kúzelník. Bol tam, ako vždy. Pristúpil k nemu a s úsmevom ho začal podpichovať.
"Stavím sa hoc aj o 50 eur, že nedokážete vyčariť ružu." Kúzelník mu opätoval úsmev a v priebehu niekoľkých sekúnd mu pred tvárou držal krvavočervenú ružu. Ten sa tváril prekvapene, aj keď vedel ako to dopadne, veď ten trik videl už toľko krát, že by ho takmer spravil aj on sám. Ale mal toho chlapíka rád a vždy využil možnosť, ako ho potešiť.

Billyho manželka bola mladá, krásna a hlavne zmyselná žena. Milovala ho za to, aký bol a ona bola preňho všetkým. Najviac si tí dvaja cenili okamihy, ako boli tietio, keď boli sami dvaja v útrobách prírody. Sadli si k rieke na kameň a sledovali, ako plynie život. Naskytol sa im aj obraz orla, slobodne sa vznášajúceho k výšinám so zajačou korisťou v pazúroch. Billy si zložil z chrbta gitaru a zaspieval epitaf mŕtvemu zajacovi.

„Och ty môj umelec" položila si hlavu na jeho plece „Ľúbim ťa" On neodpovedal, nepovažoval to za potrebné, len ďalej hral piesne ich života.
Jedného dňa sa prebudil, no nebol doma. Ťažko otvoril oči a zbadal, že všetko vôkol neho je tak sterilné. Až po krk bol prikrytý paplónom a z ľavej ruky mu trčala hadička. Pri jeho nemocničnej posteli stál doktor a akýsi chlap v obleku. Posledné, na čo si dokázal spomenúť bolo to, ako pobozkal milovanú Merry pri nástupe do auta.
„Kde je Merry ?" spýtal sa vysíleným, dosiaľ nezotaveným hlasom. Tak ju zvykli známi nazývať, hoci sa volala Mária. Billy a Merry, tak ich poznali ako párik, ktorý vedel rozdávať radosť, ako to bolo len v ľudských silách.
„Mária, moja žena, kde je ?" zopakoval otázku, no nedočkal sa odpovede.
„Teraz musíte oddychovať, nenamáhajte sa". Billyho premkol strach, taký silný, živočíšny, aký doposiaľ nikdy nezažil.
„Svrbí ma pravá ruka, ale nevládzem dvihnúť ľavú. Poškrabte ma prosím." Lekár nevedl čo povedať, tváril sa rozpačito, nevedel čo by mal povedať, ako zmierniť trápenie tejto obete.
„Tomu sa vraví fantómova bolesť" snažil sa lekár ozrejmiť situáciu čo najopatrnejšie, zbadal, aký účinok to malo. V očiach sa znásobili bolesť a smútok a upreli sa na miesto, ktoré zakrýval paplón, pod ktorým už nebola jeho ruka.

„Čo sa vlastne stalo ?" spýtal sa premáhajúc všetku tú bolesť, ktorá ho sužovala. Tentoraz sa prvýkrát ozval chlap v obleku.

„Mali ste autonehodu. Vrazil do vás šofér, ktorému bol zistený alkohol v krvi. Žiaľ nepodarilo sa zachrániť vašu ruku, napriek veľkej snahe lekárov."

„Ale kde je Mária?" spýtal sa znova tušiac najhoršie.

Teraz Billy sedel na schodoch na ulici a netrpezlivo niekoho vyhľadával.Ďalšia zapálená cigareta sa skracovala a každého, koho zbadal porovnával s fotkou položenou pri nohách. Nedal na sebe znať sklamanie, ak nikoho nespoznával, rovnako ako nedal znať vzplanutý hnev, keď toho muža spoznal. Opľul fotku, postavil sa a nenápadne sa vybral za svojim cieľom. Sledoval muža okolo tridsiatky, až kým nešiel okolo uličky, ktorá sa úspešne vyhýbala pozornosti ľudí. Tam k nemu pristúpil bližšie, chytil za rameno a silným švihnutím ho zvalil na zem v uličke. Muž prekvapený, vystrašený, díval sa naň s otvorenými ústami.

„Skap ty sviňa !" zvrieskol Billy pološialený.

„Kto ste?"
„Zabil si mi ženu, pripravil si ma tým aj o môj život a teraz sa spýtaš kto som ?"ľavou rukou ho dvihol za golier a tou druhou... Tou druhou už nespravil nič, aj o tú ho tento bastard pripravil „Budeš sa škvariť v pekle, ale dúfam, že budeš mať peklo ja tu na Zemi" povedal pred tým, ako ho sotil o stenu a jeho telo padlo v bezvedomí na betón.

Teraz sedel celkom sám, nad životom premýšľal. Nad životom, alebo skôr nad niečím, čo sa na život aspoň podobalo. Bez zmyslu ďalej žiť, s jednou rukou, prežíval ľuďmi odsúdený do basy, za to že zaútočil na človeka, ktorý behal po slobode napriek tomu, že zabil človeka a ďalšieho zmrzačil. Keď Biilyho obvinili, ani sa nepokúšal zapierať, veril ešte v kúsok spravodlivosti pre ľudí ako on. Mýlil sa.

„Máte návštevu" oznámil mu strážnik pomerne vľúdne. Mal nárok na pol hodinovú návštevu dva krát do týždňa..V návštevnej miestnosti ho už čakal mladý muž s gitarou. Bol to jediný človek, okrem prokurátora, ktorý ho sem chodil navštevovať.

„Poďme si zahrať spolu ako ste to kedysi predpovedali" snažil sa mladík s úsmevom povzbúdiť Billyho, no ten mu úsmev neopätoval.

„Spolu ?! Veď ani nemám tu skurvenú ruku aby som mohol hrať !"
„Ale to nie je podstatné"
„Ak to má byť vtip, nie je podarený"
„Nie, nie je to vtip. Zamerajte sa na to srdcom a budete hrať. Budeme hrať spolu, vy budete srdce, ja len nástroj."
„Môj život bol asi príliš krásny, no vybralo si to privysokú daň" smutne konštatoval a obaja sa odmlčali. Medzi väzenskými múrmi tejto miestnosti sa ozývala krásna, čistá gitarová hudba. Chvíle, keď tento mladík chodil sem hrávať boli tie jediné, kedy sa Billy dokázal čo len letmo usmiať.
„Môžem vás o niečo poprosiť ?"
„Ak to bude v mojich silách, tak áno. Dlhujem vám to."
„Nie nedlhujete, nerobte to kvôli tomu. Ale poznajú vás tu už celkom dobre. Mohli by ste mi sem niečo doniesť ?"
„Áno mohol. Ale čo to bude ?"
„Chcel by som od vás dve veci. Doneste mi prosím zbraň."
„Ale Billy, nevešajte hlavu."
„Ale ja ju už nedokážem držať hore"
„Nerobte to Billy"
„Doneste mi aspoň zbraň bez nábojov."
„Dobre ale... čo je tá druhá vec, ktorú chcete ?"
„Náboje..."
Po pár mesiacoch sa Billy dostal na slobodu, kde sa ale vôbec necítil slobodne. Tam kde kedysi býval sa už vrátiť nemohol, o všetko prišiel a teraz tam býval niekto celkom iný. Teraz vysedával sám po uliciach a zastrčených uličkách, neprosil o pomoc, len nemo závidel ľuďom krásu. K svetu a životu ho premohla apatia, nezáležalo už na ničom a všetci boli taktiež apatický k nemu. Všetci, až na jedného slobodného hudobníka, ktorý mu kedysi odmietol doniesť zbraň a náboje.