Železné srdce

  „Šialený svet, plný a tak prázdny, svet očakávaní a sklamaní, svet mne tak vzdialený“, mrmlal starý muž, keď prikladal ďalšiu dávku uhlia do hučiacej pece. Bola oceľovým srdcom jeho sveta, sveta, ktorý tvoril rozsiahly laboratórny komplex ukrytý pod nánosmi ľudskej rasy, kedysi známymi ako mesto.
Mohutné oceľové police sa tiahli celou miestnosťou a mizli v diaľke ukryté za množstvom tieňov. Tisícky úlomkov starého sveta chaoticky naukladané na nich, vedľa nich a pod nimi. 
Muž dokončil dokladanie uhlia do pece a s rachotom zabuchol oceľovú mrežu, ktorá akoby len zázrakom chránila svet pred planúcim jadrom. Pec dala jasne najavo, že to uhlie prijíma a s mocným hukotom rozpálila svoje vnútro, až sa z dvoch železných nádob na bokoch začala vyparovať nahromadená dažďová voda. Para z nich syčala na chladnom kove, unikala malými puklinami zo starých trubiek, ktoré sa vzrušene chveli.
Malý, pod zemou ukrytý svet pomaly ožíval, keď jeho srdce pumpovalo život do dávno mŕtvych strojov. So slabým tikotom sa rozhýbali ukryté kolieska, ktoré roztočili mnohé ďalšie, omnoho väčšie, a v dokonalej symbióze začali vracať život miestu, kde už dávno žiadny život nebol. Len na okamih bliklo svetlo a hneď sa začali rozsvecovať osamelé žiarovky visiace zo stropu a s tlmeným bzučaním naplnili miestnosť svetlom.
Tým odhalili rady políc, stolov a tisícov ďalších úlomkov jeho sveta. Muž z vešiaka pri peci zvesil biely plášť a nemotorne si ho navliekol. Menovka na ňom tvrdila, že je doktor, no meno bolo už dávno stratené v čase. Už nevedel, kto je a čím bol, vedel len, čím byť nechce a čo musí urobiť. Pri tej predstave sa pozrel na svoju pravú ruku, na zvráskavenú, chemikáliami nasiaknutú kožu.
„Len sa tras... Z poriadku spravím chaos... Z poriadku spravím chaos...“ ticho mrmlal, keď vykročil do spleti políc. Neboli naukladané v radoch, a tak medzi nimi nebola žiadna jasná cesta, prejsť cez ne trvalo dlho a vyžadovalo to čas a trpezlivosť. Doktorovi našťastie ani jedno nechýbalo, tú časť mozgu už dávno vyrezal a oslobodil sa tak od pocitov.
Ale nebol tak úplne šialený. Vzadu z hlavy mu vychádzala malá hadička, ktorá mizla pod plášťom v okrúhlom hrbe na jeho chrbte. Nebola to telesná deformácia, ale zásobník živín pre jeho mozog a telo. Okrem najpotrebnejších látok pre chod jeho mozgu tou hadičkou neustále prúdila aj dávka endorfínov, aby sa tak cítil šťastný aj keď tomu tak nie je.
Sťažka dýchal a pomaly kľučkoval pomedzi regály. Sledoval vysoké police preplnené odpadom, ktorý tak s láskou nazýval úlomkami starého sveta. Kráčal, pričom mu jedna noha zakaždým s ťažkým dupnutím dopadala na podlahu. Ľavá noha išla ďalej, avšak tá pravá stála. Keď sa ju pokúsil kúsok potiahnuť po kamenej podlahe, zanechala za sebou nepatrné ryhy. Sťažka si odkašlal, odhrnul si z boku plášť a odkryl tak oceľovú konštrukciu, ktorá tvorila jeho nohu. Oceľový základ popretkávaný malými pružinami a hadičkami, v ktorých prúdila priesvitná tekutina s množstvom koliesok, z ktorých sa však už ani jedno netočilo.
Svojou ľudskou rukou siahol do vrecka na plášti a vytiahol kľúčik o veľkosti jeho dlane, zasunul ho do malej dierky na boku nohy a s tichým cvakaním s ním začal točiť.
Po chvíľke prestal, zručne kľúčik vytiahol a ukryl ho v hĺbkach svojho vrecka.
Najprv sa roztočili malé ukryté kolieska, no hneď na to sa rozhýbalo celé množstvo menších strojov, ktoré tvorili jeho nohu. Tá sa ťažkopádne posunula vpred a on pokojne kráčal ďalej.
Až niekde v strede toho bludiska zastal a otočil svoje krvou podliate oko nasledované druhým olejom podliatym okom na poličku. Znechutene sa zadíval na skupinku skrutiek, naukladaných vedľa seba od najväčšej po najmenšiu. S opovrhnutím ich rozhodil jediným mávnutím ruky až sa rozkotúľali po poličke.
 „Myši!“ precedil pomedzi bezzubé ústa, keď si spomenul, ako mu tie malé stvorenia neustále upratujú jeho chaotický svet.
O chvíľku vyšiel z bludiska poličiek a regálov a vstúpil do úplne iného sveta.
Jasné svetlo dokonale ožarovalo miestnosť a desiatky prístrojov v nej, všetky tlmene vrčali a triasli sa, keď nimi prúdila energia. Pri stene boli desiatky klietok so zvieratami, každé z nich upravené a vylepšené. Železné časti ich malých tiel boli nahrubo pripevnené a nemotorne prišité, no všetky žili. Doktor im nevenoval absolútne žiadnu pozornosť, žili, tak o ne stratil záujem. Keby to tak nebolo, možno by si všimol troch opíc sediacich na vrchole klietok.
Ich elektronické oči načerveno svietili a oceľovými rukami s ťažkosťou hýbali pomocou hydraulických púmp. Doktor kráčal ďalej cez prázdnu časť miestnosti posiatu novinami.
Každý výtlačok hovoril svoj vlastný príbeh z iného dňa a iného miesta, no ako postupoval ďalej, všetky sa začali stretávať u rovnakej udalosti.
Titulky hlásali vedecký objav, ktorý sa stal zázrakom dvadsiateho druhého storočia a fotky zachytávali skupinu mladých vedcov v oblekoch. A titulky pokračovali: „Genetická revolúcia“, „Choroby nikdy neboli menším problémom ako dnes“. No o vedľajších účinkoch sa nikto nezmienil.
Priemerná dĺžka života jedinca sa zdvojnásobila. Ďalšie články vraveli o ohromných farmaceutických spoločnostiach, ktoré do poslednej skrachovali. Písali o zlatom veku ľudskej rasy, kde je vzdelanosť najvyššia v histórii a kriminalita takmer nulová, mnohí hovorili až o utópii.
Avšak v polovici tej masy novín začínali problémy.
Začali sa objavovať mocenské konflikty, niektoré noviny kritizovali genetickú úpravu, ktorú podstúpilo až 99% populácie. Geneticky vylepšení ľudia sa príliš neskoro dozvedeli o vedľajších účinkoch, medzi ktoré patrila hlavne sterilita.
Cirkev tvrdila, že genetická úprava je porušenie ľudskej duše a silno veriace krajiny začali hromadne zakazovať túto liečbu, pre nich ‚mutáciu‘. Nevylepšení ľudia sa do týchto krajín ihneď začali zbiehať. Zvyšok sveta ich ignoroval a oni začali rásť na populácii.
Správy vravia, ako po dlhých bojoch medzi svetovými veľmocami nastalo zjednotenie pod novým vodcom, písali o ňom ako o spasiteľovi, anjelovi a novej nádeji do budúcnosti.
Jedna malá amatérska bomba a všetky jeho vízie sa stratili, svet pohltil chaos.
Odpálila laboratórium, kde nová genetická úprava vznikla a z neho tak unikla nebezpečná a ťažko zistiteľná látka šíriaca sa ovzduším.
Novodobý mor bol na svete a šíril sa neskutočne rýchlo.
Všetky protestantské národy boli okamžite na kolenách a ich populácia sa behom roka dostala takmer na nulu, len pár percent ľudí bolo úspešne zachránených.
Každý deň však zomieralo asi šesť miliónov ľudí a žiadny sa nenarodil. Ľudská rasa vymierala neschopná reprodukcie a začali sa hľadať vinníci. Vedci boli násilne zabíjaní rozhorčeným davom.
Nikto si nevšímal ničivý mor, ktorý vyhubil takmer všetku populáciu zvierat na planéte. A tak aj zem začala umierať, bez zvierat a v zamorenom ovzduší sa prestali rozmnožovať aj mnohé rastliny a tým mizla i naša posledná zeleň.
Demokratické vlády sa rozpadli a nastúpili mocní diktátori, ktorí si získali ľudí falošnými sľubmi, tým sa stratila zo sveta aj sloboda. 
Nastali vojny v snahe ukradnúť neexistujúci liek na nesmrteľnosť.
Armády rozdupávali umierajúcu planétu a ľudia vymierali, nukleárne hlavice padali ako by nebol žiadny zajtrajšok, ako by tým mohli niečo dosiahnuť.
Už nikto nemyslel na budúcnosť, žiadna nebola.
Najväčší národ sveta, v snahe sa zachrániť, postavil dve vesmírne lode a nazvali ich archami.
Chceli odletieť do vesmíru a ísť tak dlho a tak ďaleko, ako sa bude dať.
Nájsť vo vesmíre život a zachrániť sa, obnoviť ľudstvo.
Prvá loď, naplnená politikmi, vedcami a najmúdrejšími ľuďmi planéty, bola zostrelená na obežnej dráhe zabudnutou nukleárnou raketou, druhá úspešne opustila Zem a zmizla v hlbinách vesmíru. Tí, ktorí zostali na Zemi už neboli ľudia, rádioaktivita ich síce nezabila, ale zmenila ich, šaleli a zabíjali sa medzi sebou.
Po čase výtlačky zmizli, zase sa objavila pustá podlaha a doktorova robotická noha opäť chladne klopala na jej povrchu. Zastal a zadíval sa na zatúlaný výtlačok.
Posledné vydanie hlásalo „Zajtrajšok nepríde! Pomoc sa nevráti! Nastala apokalypsa!!“
Len sa nad tým pousmial, vedel predsa, že apokalypsa znamená objasnenie a tu už nebolo čo objasňovať. Hneď na tú myšlienku však zabudol a pár krokmi prešiel do hlavnej časti laboratória. Stál pred párom monitorov a jedným dotykom prsta ich rozsvietil. Zjavili sa tu dáta a tabuľky zahrňujúce množstvo prebiehajúcich pokusov. Zopár údajov si zapísal a začal inštinktívne behať prstami po klávesnici. 
Po chvíľke sa zvieratá uväznené v klietkach začali preberať. Doktor sa na ne zamyslene zahľadel, pomaly prešiel k nim a jemne posunul ihlu na starom gramofóne na začiatok platne.
Ticho trvalo len okamih a z gramofónu sa ozvala hudba. Zvieratá stíchli a pokojne počúvali, motory ukryté v ich ochabnutých telách ticho vrčali a doktor sa vrátil k práci.
Hudba sa rozliehala celým jeho podzemným svetom, kde sa ukrýva už tak dlho, až zabudol ako vyzeralo slnko, zabudol ako vyzeralo čokoľvek tam hore.
Ako pokračoval v práci, na vrchole klietok si posadalo niekoľko opíc s nástrojmi a hrali do rytmu hudby. Jedna mala bubon, ďalšia husle a so svojimi robotickými rukami hrali veľmi obratne. Tým dopĺňali prekrásnu, veľmi starú pieseň prehrávanú na gramofóne. Jedna z nich, tá, ktorá vyzerala najstaršie, ticho sedela obďaleč s dvoma medenými plieškami a potichu hrala sama pre seba. Vždy vtedy, keď sa jedna z tyčí na druhej strane laboratória pohla, nenápadne cinkla.
Boli to tyče prístroja, ktorý doktor vytvoril už dávno a, ako u väčšiny vecí, ktoré vyrobil, nerozumel im a nepoznal ich účel. Dve tyče, jedna väčšia a druhá menšia, obe sa pomaly točili dokola, jedna rýchlejšie a druhá pomalšie. Často si uvedomoval, že sa na ne pozerá počas práce a čaká na niečo, čo sa nikdy nestane.
A pod tým záhadným prístrojom bola doktorova spomienková polica.
Boli v nej sklenené poháre s liehom a v každom pohári bol iný kúsok doktorových spomienok.
V prvom bola pečeň, v ďalšom oblička a tak to pokračovalo ďalej, skoro každý orgán vyoperoval zo svojho tela a opatrne si ho vystavil. Každý nahradil robotickou náhradou, ktorá mu zaisťovala ďalších pár rokov života a vždy mu dala pocit, že už nie je tým, čo najviac nenávidí, a to človekom. Bolo tam aj pár prázdnych pohárov čakajúcich na srdce a mozog, ale tak ďaleko sa doktor ešte nedostal. 
Veľká železná tyč sa na svojej ceste dostala práve na vrchol, ukazujúca nahor na masívnu puklinu, tiahnucu sa cez stenu a strop. Slabé cinknutie zaniklo v hudbe, ktorá zasa zanikala v hĺbkach podzemného laboratória. K doktorovi sa hudba nikdy nedostala, síce ju počul, cítil zvukové vlny šíriace sa vzduchom okolo neho, ale už im nerozumel do takej miery, aby bol schopný počúvať alebo si to vychutnať. No to neplatilo o bytostiach, ktoré tam väznil, ani o tých, ktoré sa ukrývali v spleti chodieb a nôr.
Veľká explózia vychádzajúca spoza kovových dverí na moment ohlušila doktorov sluch.
Pomalým krokom sa vydal smerom k nim, otvoril ich a vstúpil do tmavej miestnosti, kde bol len jediný stroj. Pristúpil k nemu v sprievode dymu, iskier a hučania motorov. Jeho najnovšie dielo bolo dokonané a dalo o sebe jasne vedieť.
Vzal zo stroja malú škatuľku a vrátil sa do hlavnej miestnosti, kde sa postavil pred kalendár a urobil tam krížik. Dostal sa tak k vysnívanému dňu, k sobote uprostred mesiaca, kde boli napísané dve slová: „Koniec/Začiatok“.
Tú malú škatuľku položil na stôl vedľa množstva podobných kúskov a začal ich skladať do jedného finálneho prístroja. Spájal kúsky skrutku po skrutke, tak, že by to logicky nemohlo fungovať, no on vedel, že jedine takto to fungovať bude. Avšak v momente, keď spájal dva nenápadné kábliky, vytryskol záblesk energie a hodil ho na zem. Iskry a dym sa rýchlo rozšírili navôkol, zopár žiaroviek dokonca explodovalo a tak spustili dážď sklenených črepov.
Aj keď ľudia zistili, ako sa dá prežiť viac ako dvesto rokov, nakoniec všetci zomierali rovnako – na zlyhanie srdca, pretože to jediné bolo na konci vždy také prázdne. Tak isto zlyhalo aj to doktorove - udrelo raz, druhýkrát a zastalo. Posledný veľký vedec, mŕtvy vo svojom podzemnom úkryte, zmrzačený svojou vlastnou prácou, jazvy na povrchu tela len načrtali to, čo je zjazvené vo vnútri. Najmasívnejšia jazva sa tiahla cez celé temeno hlavy.
Doktor ležal na podlahe a hrala mu posledná pieseň, no ani keby žil, nevychutnal by si ju.
A tak pomaly dohorievalo uhlie v peci a prístroje sa zastavovali tak isto, ako predtým jeho srdce, najprv malé koliesko, potom väčšie a nakoniec všetky.
Žiarovky len slabo zablikali a potom postupne všetky zhasli, zastala hudba a svet sa stratil.
Až potom o nejaký čas doktor precitol, jeho srdce bilo pravidelne a mozog tlmene šumel. Otvoril oči a zadíval sa do tmy, nevedel čo sa stalo, vedel len, čo sa stať má. Svojím oceľovým prstom si nahmatal robotické oko, vytŕčajúce z hlavy ako akýsi bizarný ďalekohľad, našiel páku na jeho strane a potiahol ju nadol. 
Z oka vyletel lúč svetla a vrátil svet späť k doktorovi. Postavil sa a obzrel sa navôkol, prístroj na stole bol dokončený a všetky klietky boli prázdne, len tá najstaršia opica sedela navrchu a cinkala si do rytmu akejsi hudby, ktorá prestala hrať už veľmi dávno. Len kútikom oka zazrel malé tiene, miznúce v diere v stene, košeľa na jeho hrudi bola roztrhnutá a cez celú hruď sa mu tiahla čerstvá jazva, no on ničomu z toho nevenoval pozornosť.
Vtedy doktorov mozog jasne zavelil a on išiel, vzal do svojho náručia veľký prístroj lesknúci sa na stole a kráčal ďalej, nevšímajúc si ničoho iného.
Nevšímal si malý rozžeravený uhlík, ktorý vykĺzol z pece a dopadol na starý výtlačok novín.
Dejiny ľudstva boli v plameňoch a takisto kopa uhlia, tak príhodne umiestnená vedľa pece.
Dym sa plazil po strope a pohlcoval miestnosť, no doktor už stál pred kovovou mrežou, ktorú nemotorne odhrnul a vstúpil do malej oceľovej kabíny. Stlačil veľké tlačidlo a výťah sa posunul hore. S hukotom opustil planúcu pec, ktorá bola jeho dlhoročným domovom.
Vystúpil na povrch, na miesto, ktoré vídal iba v snoch, aj to len v dobe, keď ešte potreboval spánok. Ako kráčal ruinami budovy, uvedomoval si, že je smutný - hadička v jeho hlave bola suchá, neprúdili ňou žiadne endorfíny, a tak nebol šťastný. Keď vystúpil z tieňa budovy a ožiarilo ho slnko, vypol svetlo vychádzajúce z jeho oka a prepol na tmavé sklíčko, tlmiace slnečnú žiaru. Vykročil na ulicu, no po pár krokoch zastal a kúsok od neho stálo malé dieťa, nepoškvrnený človek, schopný posunúť svoj genetický kód ďalej, niekto, o kom neveril, že ešte môže existovať.
Mozog ho zahltil ďalšou sériou rozkazov, okamžite poslúchol, no nepohol sa.
S povzdychom spustil prístroj na zem a z vrecka vytiahol kľúčik, s ktorým začal v pokoji naťahovať svoju nohu. Vtedy sa dieťa rozplakalo a na ulicu kde stáli, vbehla skupina ozbrojených mužov mieriacich na neho a kričiacich slová, ktorým nerozumel. Nahmatal si ucho a vytiahol malý, podlhovastý prístroj, ktorý bezstarostne hodil na zem, vzal pristroj do náručia a kráčal ďalej. Oslobodený od zvukov mohol ísť až k miestu, ktoré si zvolil už veľmi dávno, potom zastal a zložil prístroj na zem. Dôkladne si ho prezrel, nepochyboval o tom, že to on ho vytvoril, no aj tak si nebol istý ako funguje, dokým mu to mozog nepovedal.
Odokryl malý pliešok a odhalil tak tlačidlo, ktoré stlačil. Okamih sa nič nedialo a potom sa z boku vysunula kľuka. Chytil ju do svojej robotickej ruky a začal točiť. Keby si neodpojil sluch, počul by hudbu, ktorá sa začala predierať zvnútra tej veľkej hracej skrinky a keby nebol tak zaujatý svojou činnosťou, všimol by si množstvo ľudí, stojacich na ulici. Všetci ho sledovali a nikto z nich nechápal čo sa deje, niektorí sa báli, iní prvýkrát v živote počuli hudbu. 
Doktor prestal točiť kľukou a v jej strede sa začalo objavovať niečo nové, niečo na čo čakal celý život. Hudba hrala aj naďalej a vtáky na neďalekej budove spievali spolu s ňou, zrazu bol svet plný zvukov, na ktoré už úplne zabudol.
A vtedy sa pred doktorom objavilo veľké červené tlačidlo, na ktorom bolo tak výstižne napísané REŠTART.
Zodvihol hlavu a zadíval sa na svet okolo seba, na ľudí, pozeral do diaľky na žiaru slnka, na zrúcané budovy, na smrť a chaos všade navôkol, presne taký istý chaos, aký vždy chcel, a on ho teraz zmení v poriadok.
„Irónia... neznášam myši." To boli posledné slová doktora, posledné slová človeka, posledné slová vyslovené na Zemi.
Potom doktor stlačil tlačidlo a reštartoval svet.
Prístroj implodoval a to nič, ktoré po ňom zostalo, vybuchlo v oslepujúcej žiare. Na okamih zaplnilo celú planétu svetlom a keď stratilo na svojej prenikavosti, tam kde kedysi stála veľká skupina ľudí, boli iba kusy oblečenia a zbrane. Na mieste kde ešte pred chvíľkou leteli vražedné stroje, bolo len slnko a veľký stĺp dymu valiaci sa zdola.
A tam, kde stála spomienka na tvorcu konca sveta bola len kopa železa. No medzi všetkým tým šrotom, ktorý po ňom zostal, bola jedna vec, ktorá tam nepatrila, ktorá nebola šrotom.
Železné srdce, bilo neúnavne v pravidelných intervaloch, ignorujúc to, že svet sa pred chvíľou skončil a teraz začína odznova.
A potom hustotu ticha novo narodeného sveta preťalo slabé cinknutie.