Krvavá ruža

Krvavá ruža

Prišiel za mnou anjel a dal mi krásny sen,
z toho sna však ostal len tmavý, čierny tieň.
do duše mi vstúpil cez dve modré hviezdy.
Prečo som ho vpustil? To nik nepovie mi.

Kvetmi vysypaná cestička údolím,
kľukatí sa tam, kde môj život pramení.
Anjel po nej kráča, stále ďalej ide,
cítim jeho vôňu, celkom blízko už je.

Tancuje, spieva si, pletie veniec z kvetov,
ticho sa mu prihovorím jednou vetou:
Našľapuj prosím ľahko, dôverujem ti,
všade kam len vkročíš, stupíš na moje sny.

Celú záhradu on razom na raj mení,
jeho dotyk ani tisíc pohladení.
Ale čo to zrazu? On ostal iba stáť.
Otočil sa naspäť, ja začal som sa báť.

Pohol sa dopredu, šliape na lupene,
kvety už nevníma, uteká zdesene.
Každým jeho krokom, ďalšia ryha nová.
So slzami v očiach, nenachádzam slová.

Prečo, prečo beží? Čo sa to stalo s ním?
stále preč uteká, bezmocne len hľadím.
Kolená mi klesli až úplne na zem
ostala len vôňa, výkrik ani jeden.

Už to tuším, už asi viem kam sa podel,
to nie na mňa, ale na Teba hľadel.
Nepovedal zbohom, rýchlo sa vytratil,
veniec vzal so sebou, stopy však ostali.

Slaná rieka začala kvapkať údolím,
snažím sa ju zastaviť celým úsilím.
Márne však, drobky soli neviem spomaliť,
kde všetko pramení skúšam sa doplaziť.

Zúfalo vystieram ruky osikové
chcem nimi zachrániť aspoň to jediné,
zohriať tú praskajúcu ružu krvavú,
lenže je neskoro, rozkvitla cez zimu.

Niet jej pomoci, len chladne a drobí sa,
ten anjel do nej nevedomky vdýchol ľad.
Každučkou slzou, láme sa na márny prach,
nevládzem dýchať, lež začínam cítiť strach.

Už je úplne preč, ostávam nehybný,
stále však myslím na ten úsmev nevinný.
Ruža už nedýcha, ani vánok neveje,
je celkom zvädnutá a viac už nežije.