perzský motív

Sedím v tichom kúte čínskeho bistra nad svojim plastovým tanierom s tiahlou úzkosťou. Už ma to zožiera v rozmedzí piatich splnov. Môj smútok je labužník, ráno ma s rozmyslom decentne ochutná a potom, so stúpajúcim slnkom rastie jeho apetít, až nakoniec k večeru pregnantné chuchvalce sladkých trápení, schúlia ma do klbka v teplej posteli.

Stále skúmam, odkiaľ to prichádza, čo to vníma. Prečo sa cítim niekomu potrebný práve keď to tak bolí? Prečo si dráždim krvné zrazeniny na tuhej hrudi. Na perách ešte cítim prázdno, prišiel som o ďalší útvar, niečo dolu v strojovni zhaslo. Prišiel som o nič, z čoho sa stalo to jediné, pre čo stálo za to sa zraniť, tak chúlostivo. Prišiel som o niť ktorá ma spájala s domovom, kde stačilo málo, drobunký záblesk a všetko hrialo.

Sedím a zaklínam chvíle, ktoré mohli predĺžiť naše snivé dráždenie, euforické prirastanie, spájanie piesku z presýpacích hodín, mlčanie vtedy keď sa to hodí, balansovanie na hrane emocionálnej závislosti.

Vtedy som ešte veril, že som básnik. V kontexte tejto túžby nemohla zostať naša nádej trvalá. Ty si hneď vedela že to skončí. Len ja som ukrýval slané kryštály, až sa vysypali. Je to už tak dávno, že nevnímam trnutie brady od tvrdých pádov, no mokvajúce rany sa mi v noci lepia o posteľnú bielizeň.

Mama vraví, že s tým musím doktorovi. Určite, to samé prejde. Už nie som dieťa a ešte nie dospelý. Som iba večne lačný po novej úteche a žiadny joint ma nezlomí. Je to len chvíľa v tichu, spriaznenie aspoň na minútu, keď listy v parku šepkajú meno, ako cukrovú vatu ťahajú krátke samohlásky A, O. Znie to až desivo, kdesi z hĺbky. Nepredvídane ale pravidelne, akoby ktosi v podkroví starého domu oproti zapínal pri tom zvuku lampu.

Z tých dvier sa neustále vytrácajú nenápadní zákazníci. Vchádzajú vystrašený akoby už jednou nohou v tunely a odtiaľ idú noví akosi posilnení, žije tam isto niekto známy svojimi schopnosťami. Často som pátral po takých ľuďoch v mojom okolí, zbieral som tajné príbehy o veštcoch a strigách dokonca o jednom šamanovi, ktorý sa stýkal s duchmi prostredníctvom Ayahuasky.

Azda som tomu veril, veď priebeh môjho života mi pripadal sem tam démonický no takmer stále neadekvátny. A teraz? Teraz je skrátka neutíšiteľný. Vzpiera sa každej pomoci v ten deň sa odsúdil byť navždy nekľudný.

Cítim tvoj parfum v pravej polovici izby, tam kde sme sedávali prepletený nie len telami ale i myšlienkami. Stále tú vôňu vnímam ako rozlievanie slnka po tvári. Je to vôňa prázdnin, sladkej únavy. Spomienka na telo už dávno stemnela, viem len tvoj úsmev prenikavý, žeravý, uzdravujúci. Viem aj, že cez ten úsmev sme sa spoznali.

Sedím nad svojím soté a už si neverím, v celej mojej histórií je práve dnes deň keď som najbližšie k spodnej hranici, zakliaty do tvŕdze z ktorej už nieto záchrany. Nie je tu svetlo, jesť ma nebaví, život mi nechutí, som mľandravý.

Všetky tie veľké múdrosti sú naporúdzi no nie som schopný prijať ich. Vidím len ploché tváre, hluché obrazy vonku sa práve spúšťa olovené krupobitie s bleskami rozčesávajúcimi pocestných, ktorý si nevedomky vedú životy naprieč besnením mojej nálady.

Raz to skončí, možno sa pošťastí. Budem si s priateľmi posielať vzduchom frisbie. Možno sa na mňa usmeje niektoré z dievčat od Hany, vezmem ju na kávu, budem milý a distingvovaný. Nenútene prijmem je horké bozky budem sa tváriť oddané ba až hriešne verný. Po víne u nej na pohovke zaspím, ráno nám spravím džemové toasty s mliekom, zapnem televízor a prespím dvadsať rokov. V skvelej domácnosti, bez zmeny, bez chýb, nezúčastnený.

Všetky moje vetché stavby zostanú zakonzervované v jedinej spomienke detstva, keď som bol na poli s Rafom. Vtedy nás naháňal poľovník Edo, myslel, že Raf je srnka a ja som schúlený v prítmí ležal pod brázdou. Neviem či bola taká veľká alebo ja som sa strachom pohrúžil celý do hrudy v zábleskov tuhých budúcich zím. Na počesť tejto noci každoročne zapálim terpentín a dýcham vôňu krátkych, nadšených dní.

Keby sa dalo ešte raz zobudiť na polceste medzi zvieraťom a anjelom. Líškať sa dobrým slovom budúcim úspechom, v snahe ich urýchliť alebo aspoň začleniť vedomie o ich možno počiatku v bode keď a celkom vzdialim akejkoľvek snahe..