Dýchať a vedieť...

   Neotvoriť oči, nedotknúť sa stebla trávy, len dýchať. Dýchať a vidieť, dýchať a cítiť, dýchať a vedieť.

   Z očí sklený odraz srší mi. Na líci slza v plnom lesku, vypudená vetrom. Vlasy ťažké, závažím v tvare kvapiek zaťažené. Chladné kvapky ťažko cítiť, v jemnom odraze viditeľné vrásky tváre. Ústa modelované chladnou dlaňou vetra, vysloviť hlásku pripadá nemožné. Len v chabý úsmev premeniť sa, s cieľom nepremysleným, nenúteným, s cieľom ukázať pocit, ktorý v pokojnom uvoľnení obchádza mi údy, pokoj. Cítim chlad, vietor, ktorý v pravidelných nárazoch nanúti pohyb aj tým najlenivejším steblám suchej trávy, jeseň odrážajúca sa v jej farbe, farbe podobnej žiariacej róbe tancujúceho slnka na priezračnej oblohe prvého letného dňa. To čo predtým dažďom som nazývala bez najmenšej pochybnosti vo vyslovenom slove, jeho sila oslabená mocnárskym hlasom vetra, teraz v pochybnosť sa obrátilo. Chlad slabých kvapiek zmenil sa v trvácny pocit mrazom podpísaný. Pocit možný prirovnať večnému pokoju, ktorý spája ma s miestom, na ktorom stojím už možno tisíci raz. Tisíci raz vidieť hru farieb a spev neprebádaného miesta s príbehom odvíjajúcim sa na na večnom plátne prírody. Kvapka nahradená vločkou, neurčiteľná farba dažďa v biely sneh sa premenila. Chlad nahradený teplom, obyčajný pocit v cit najkrajší sa premenil. Cítiť domov, cítiť istotu a vedieť, že tvoj úsmev zanechá trvalú pečať na tvárach tých, ktorý život ti darovali znamená byť šťastný a ja viem, že miesto na ktorom stojím, či je chladné, či teplé, či je pokojné a či príroda rozruší ho, je to miesto na ktorom poda alebo len malý krík, ledva vidieť ho spoza šedých skál, domov mi pripomína. Viem, že je to miesto, ktoré je pre mňa doležité pretože viem, že domov je to čo potrebuje každý z nás.

   Neotvoriť oči, nedotknúť sa stebla trávy, len dýchať. Dýchať a vidieť, dýchať a cítiť, dýchať a vedieť, že som doma.