Boli sme na tobogáne

   Povedal som: „Zabaľ mi tie veci," a potom som odpálil ako zátka z karafy. Zroloval som všetky schody umelého domčeka a nechal som ich, nech volajú komu chcú. Už mi na tom nezáležalo.

   Začalo sa to zvláštne, ako keď sa začína futbalový zápas a vy sedíte v prvej rade s frajerom, ale neviete, kto to tam vlastne hopká a kope, lebo vás to nezaujíma. Nie ste tam kvôli sebe. Nakoniec som si aj tam musel vybrať, či ma to začne naozaj baviť, alebo vypadnem. Vypadol som. Ale sakra mi trvalo, kým mi konečne došlo, že ma tam ubijú na smrť len tým, že sú, ak nebudem sviňa a nevypadnem. Povedal som : „Zabaľ mi tie veci," a chcel som ešte doložiť, nech sa poriadne učeše (lebo tie „vlasy" boli strašné), ale nie je to treba ani preháňať. Ono totiž keď opúšťate psychiatrickú kliniku, tak si je lepšie dvakrát  rozmyslieť každé blbé gesto a slovo, ktoré im poviete. Vtiahnu vás nazad ako králika do klobúka. A nie a nie von.

   Bál som sa. Bol som posratý strachom a hral som že nie som, takže všetci blázni ma hneď vycítili a mysleli si, že ide nový kamarát. Vydesený, v podobe úplného bielka som si obzeral tie švihnuté belasé steny a čakal som, kedy už príde tá dlhá chodba s mrežovanými okienkami - a viete čo, bol to fakt dobrý pocit, keď ma k nim priviedli, že som na vlastnej strane. 

   Povedal som mu toto : „Čau."

   A keby ste videli aký xicht nahodil, tak by ste sa zľakli, a ja som sa zľakol. Ach, tiež som sa ho zľakol. Bol úplne zúbožený a mal na sebe tie biele háby, skoro ako doktor. Ale mal moje meno. Moje meno, a ja som nikdy nedával na medicínu pozor. Púšťal som to, jedným uchom dnu, druhým...

   Príde deň (a už sa nebudeš smiať), keď uvidíš to svoje druhé ucho. A bude to bolestivé. Ale prežiješ to.

    Tu tu tu tu tut tu, tu tu tu tut tut tu. To je piata symfónia, ale nevolá sa piata a nikdy sa nevolala. Ah.

   Už som v tej izbe pridlho. Horí mi káva a v živote som ju nepil.

   Púšťa sa tobogán a voda nikde.

   Muž hľadá muža a žena ženu. Pero sa strúha a ceruzka je z gumy. Chudák, pozerá sa na mňa, ON, a povedal  mi toto:

   „Štart, Peťo, štart. Už bežíme preteky, a ty máš šťastie, že si tučný a ja lenivý. Alebo naopak?"

   „Alebo naopak?"

   „Alebo naopak?"

   Naopak. Alebo. Alebo už dosť. Dosť, vravím!

   Strašne ma nasrdilo, že izba sa nezačala krútiť a že veci neprestali dávať zmysel. Alebo nedávať...

   „Jednu dobrú radu ti dám.

    Pomôž mi sám."

    Zabaľte mi tie veci. „Zabaľte mi tie veci" som povedal na letisku, lebo nejaká kočka mi zhodila tašku a mal som veľmi dobrú náladu, trošku mi preskočilo, tak som sa zabával. Chcel som, aby celý svet videl, ako sa práve zabávam. A kým som jej práve hovoril, nech mi zabalí veci, neobzrel som sa na svojho kamaráta, keď ho niečo trafilo. Ale vážne trafilo, vnútri, v hlave - a spadol tak, že sa už nikdy nepostavil. Teraz je zavretý niekde v malinkej miestnosti s mrežami. A nemá svoje oblečenie a spieva piatu symfóniu.

   Osudovú.