Na brehu

V krivkách bielej peny
rozbúrenej riečnej riavy,
čo oblizuje balvany
   hnedé
 i šedého odtieňa
počujem tú dravú
chuť života
a v myšlienkách smutných
zrazu cítim veselosť,  
   iskru,
možno farbu...
Ešte pred malou chvíľou
mal som chuť skočiť,
nechať sa opláštiť
anjelským rúchom
belaso-zelených vĺn,
no nohy mi tŕpnu,
ruka kŕčovito drží sa
    konárika,
    čo prebúdza sa
    v jarnom puku
a zeleň na vôkol,
pokojí moju rozvášnenú myseľ.
Dokonca voda tíchne,
majetnícky dáva najavo,
že nechce
vo svojej čistote
moje špinavé kosti.
Necháva ma bokom
s odhodenou,červenou
 fľašou od kečupu,
aj s kúskom ohoreného dreva
   a krabičkou,
   bez cigariet:
        Stáť!
        na brehu
        nového zrodenia
        nevinnnej čistoty,
        z vody...