Sea nymfe

sedím na konári a na sebe mám zelené šaty, ako pravá víla mora.

už je takmer noc.

na oblohe už neplávajú biele obláčiky, ale ružové.

a zachvíľu stmavnú do purpurova, potom do čučoriedkovo fialova, až budú ako černice.  

nakoniec sa hviezdy premenia na zlaté očká žmurkajúce na čiernočiernom pozadí.  

na druhý deň zase sedím na konári, húpem nohami a nad hlavou mi opäť plávajú biele obláčiky.

krúžia mi v očiach.

pod nimi letia kormorány do diaľky.

kamsi sa strácajú.

už ich nevidím.

rozprávam rozprávky maličkým trolom.

v zelených šatách sa ligocem na strome.

vlasy mám bezbrehé a vo svojich bezbrehých rečiach sa chichocem ich výrazu v tvári.

 rozprávam im  o ďalekých svetoch, ktoré oni nikdy neuvidia, pretože sú príliš maličkí, na tak veľké svety.

v dlhých hustých vlasoch si zapletám prstami fialky.

biele obláčiky sa zmenia na tmavé mraky a dážď zletí do koruny stromu.

je čas ísť sa umyť.

skáčem na zem a bežím, hlávky púpav ma šteklia na nohách.

moji trolovia sa skryli v jaskyni.

počujem ich spievať si  trolské piesne.

utekám v daždi.

vlasy mi v dlhých mokrých cúnoch ležia na pleciach a zelené šaty spriesvitnievajú.

zobliekam ich a bežím do jazera.

kvapky doňho pichľavo dopadajú, no o chvíľu dážď ustane.

hladina sa upokojí, odrážajú sa v nej obláčiky ako chumáčiky bielej vaty.

odháňam ich rukami.

potom sa vysúšam na brehu jazera.

toto je moje more.

toto je môj svet.

vyberám si z vlasov zmoknuté kvety.

rozložím ich v lese na kameň.

potom sa zahrabem do piesku pri jazere.

nado mnou je les plný smrekov a za nimi sa v diaľke skvejú zasnežené vysoké hory.

po daždi si opäť sadám na strom a rozprávam trolom rozprávky.

tentoraz o nórskom chlapcovi, ktorý na lodi prebrázdil celý svet  a až keď ho precestoval celý, vrátil sa k matke, do nórskych hôr, v ktorých žil odmalička.

ona už vtedy nebola.

Godefroy nechala trolov rozmýšľať o pominuteľnosti života, obula si hodvábne topánočky posiate perlami a vybrala sa peši do vysokých hôr.