Desiaty pomaranč

   I.

   „Miláčik, prinesieš mi nejaké pomaranče?"

   „Hneď drahá, iba poumývam deti."

   „Ty kým ich umyješ Edward, tak tie pomaranče vyschnú."

   „Díky drahá."

   Výlet nevydal. Eddie zobral malého Mikea do vane k ostatným a napúšťal ďalej teplú vodu. Uprostred cesty sa spustila búrka, ktorá ešte aj teraz hrmela nad ich domom. Správy nič nehlásili a spoza prakticky bezoblačnej oblohy sa vynorili obrovské mraky a hrmenie tak hlasné, až sa najmladšia Dorise rozplakala, nasledovaná prostredným bratom. Teraz už lialo ako z krhly - a Kate chcela pomaranče. Pomaranče v taške zatvorenej v kufri červeného Fiatu.

   Edward sa práve pustil do večerného umývania svojich detí, ktoré ľúbil nadovšetko. A tie blbé pomaranče, ktoré chcela Kate pridať do nejakej ovocnej misy pre malých, boli zrazu strašne vzdialenou, zbytočnou požiadavkou. Schválne ich v tom aute ako jediné nechal s detinskou myšlienkou v hlave.

   Blbé pomaranče, aj tak vás nemusím,

   haha.

   Haha. Veľmi pekné. Krásne zavŕšenie dňa. A nevidí predsa Kate, ako si tie deti práve teraz užíva? Keď sa môže donekonečna starať o tých malých anjelikov?

   Asi nie, lebo kričí z kuchyne - a do misy chýbajú pomaranče. Keby sa naňho v tejto chvíli pozrela, okamžite by na ne zabudla a možno by sa k nemu aj pridala. Lenže Kate mala niečo v pláne, a ona sa svojho plánu drží. Ak je v pláne výlet, ide sa na výlet. Ak ich zastihne búrka, je treba zvážiť všetky možnosti, porovnať ich, povylučovať, zobrať do úvahy všetky vedľajšie faktory a povedať manželovi, že by to mali radšej otočiť. To všetko v zlomku sekundy. A ak je v pláne (B) ďalšia zarážka, týkajúca sa zdravej výživy pre deti, treba ju vykonať a odškrtnúť.

   Edwardovi táto vlastnosť neprekážala, pripadala mu milá a zmysluplná, aj keď mu to nezabránilo  robiť si z nej občas posmešky. Ale teraz, práve v tejto chvíli ho niečo jemne bodlo do žalúdka a on si uvedomil, že plán, táto kostra, ktorá udržovala v harmónii ich domácnosť, ho irituje. Pretože práve teraz mu táto vlastnosť prvý krát stúpila do cesty, hoci ju bolo vidieť iba ako mikroskopickú škvarku na nádhernej a voňavej mise plnej ovocia - bola tam. Eddie si pomyslel, že v živote s tak úžasnou ženou ako je Kate má ešte aj vážnu konkurenciu ako hlava rodiny.  

   Videl film Americká Krása aj Núdzový Východ. Ale to sa ho netýkalo, ani v najmenšom. Aj keď pomaly začínali byť presne ako tí ľudia...

   „Ach, tie ženy." Pomyslel si v duchu napoly pobavene, napoly rezignovane, keď práve s láskou ohmatával Garyho uško. Myslel si, že budú konečne „navždy spolu," budú môcť viac cestovať...a najskôr bolo všetko skutočne dokonalé. A potom prišli deti.

   Jedno.

   Druhé.

   Tretie.

   A deti veru boli hodné toho, aby sa uprednostňovali pred všetko ostatné. Kate ich brala ako nemennú prvú prioritu a Eddie takisto. Ale často rozmýšľal, či aj ona si v duchu niekedy tak nepovzdychne.

   Mohli sme počkať a mohlo by to byť bezstarostné.

   Bolo by bláznovstvo prirovnávať deti k dovolenke na Bahamách. Vlastne to boli celkom odlišné kategórie.

   „Miláčik, tie pomaranče!"

   „Jasné, už idem." Chladnokrvne by jej mohol povedať, nech si po ne ide sama, lebo sa práve stará o malé. Pokojne by jej mohol vysvetliť, že otvoriť kufor auta by zvládla aj bez jeho pomoci. Ale on jej to nepovie.

   Nie. On pôjde do lejaku len kvôli svojej žene a prinesie jej tie stupídne oranžové kúsky na stôl, pobozká ju pritom na ústa a povie si, že má nádherný život. Pretože to je pravda. A ak mu nabudúce nejaký priateľ povie, že je pod papučou, Edward ho zo srdca vysmeje.

   Pod papučou?

   Haha.

   Zastavil vodu a nechal deti vo vani, len najmenšiu Dorise si zobral do rúk a cestou von ju zababušil do deky na posteli.

   Zablyslo sa a zahrmelo. Z kuchyne sa šírila príjemne opojná, svieža vôňa. Eddie si vrazil nohy do topánok bez toho, aby sa riadne obul a otvoril zadné dvere od domu.

   Na kapote auta poletovali odrazené kúsočky až drvivých kvapiek v zbesilom nenacvičenom zhone. Bolo ich nekonečne veľa a predsa akoby nemali na práci nič iné, než prosto padať.

   Padať...

   Eddie sa skoro zošmykol spred verandy a rozbil by si nos na betóne, keby neudržal rovnováhu. Pošmykol sa nie na banánovej šupke, ale rovno na celom banáne. Keď vyberal veci z auta, musel vypadnúť z nejakej tašky.

   Veď pre čo iné by tam aj bol?

   A takto sa začína každý dobrý psychologický horor. Keď začnete pochybovať sami o sebe.

   Eddie si však povedal, že na podobne smiešne úvahy sa bude môcť hojne sústrediť v nejakom inom živote, kde nebude miesto pre šťastie obyčajného človeka, ktoré práve prežíva.

   Klop, klop.

   Kto je tam?

   Tvoj iný život.

   Auto zapípalo a on podišiel otvoriť kufor, lebo Katie čaká a anjelici tiež. Lenže v určitom slova zmysle sa ho už nedočkali nikdy.

   Edwardovi trvalo dve sekundy kým si uvedomil, že kufor je prázdny. Veľmi o tom nepremýšľal, pretože z toho dažďa chcel okamžite vypadnúť. Zabuchol dvere kufra a znovu ich otvoril.

   Bola tam biela taška s pomarančmi. Eddie k nej roztrasene natiahol ruku, ale niečo sa dotklo jeho nohy  tak nečakane, až ho z toho nadhodilo. Takmer skríkol.

   Na zemi bol oranžový...oranžový pomaranč. Skotúľal sa mu k nohám.

   Zahrmelo. Už bol takmer taký mokrý, ako jeho deti hrajúce sa vo vani. Sklonil sa k zemi a pozrel sa pod auto.

   Bola tam biela taška.

   Striaslo ho a pomyslel si, že mu asi šibe. Predsa natiahol ruky a pomaličky zdvihol tašku spod auta. Bola v nej roztrhnutá sieťka s deviatimi pomarančmi vnútri. Desiaty sa vykotúľal.

   Načo je jej desať pomarančov? Potrebuje snáď vykŕmiť deti  až do rozmerov veľrýb?

   Eddie zatvoril kufor. (Nebolo v ňom nič...aspoň v to dúfal.) Možno by sa bol pozrel ešte raz dovnútra, keby nevidel v odraze skla tú tvár, keby jasnosť bijúceho blesku na oblohe neožiarila tie šedivé vlasy, keby nespadol na zem spolu s bielou taškou, kotúľajúcou sa po povrchu bledej, vyasfaltovanej zeme, a keby sa tak nezmenilo úplne všetko v jeho živote. Zem, ktorá nemala zdanlivo jedinú škáročku vo svojej prostoduchej dokonalosti.

   Zdanlivo.

   2 : 1 pre pomaranče.

   Niečo sa stalo.

   Niečo sa so mnou stalo.

   Ležím na zemi a neviem prečo. Cítim niečo zvláštne, keď ku mne beží moja žena. Kričí. Asi je to láska. K nej ako k bytosti, a ničomu inému.

   Počujem každú kvapku na kapote, cítim to jemné chvenie až v kostiach. Počujem, ako ma Kate dvíha zo zeme. Kričí. Nedokážem si vybaviť jej slová. Za chvíľu budem vnímať úplne všetko a budem aj hovoriť. Ale teraz nie.

   Teraz vstávam. Stále počujem jej hlas, ale nerozoznám nič. Vety, ktoré teraz nemôžem počuť ma budú strašiť až v snoch. A budú to šialené sny.

   Hovorím jej, že som sa iba pošmykol a že všetko je v poriadku. Hoci neviem, či ešte niečo niekedy v poriadku bude.

   Všetko okolo mňa sa toči, iba ja stojím. Dokonca aj vtedy, keď sa hýbem alebo rozprávam. Keď sa otriasam, aj keď sa iba pozerám. Všetko sa krúti, ako kolotoč.

   Niečo sa stalo...a ja neviem čo. Kráčam do kuchyne a chcem sa pozrieť na deti, Kate sa však na mňa tiež stále pozerá a má strach v očiach. Milujem ju viac, ako kedykoľvek predtým. Možno ich všetci najviac ľúbime keď vieme, že sa o nás boja.

   Už rozoznávam slová. Nehovorí nič dôležité, ale jej pohľad je najvzácnejší.

   Lenže už nevidím iba ju. Vidím aj bielu sieťku, sieťku s pomarančmi. Stále leží tam na zemi, a predsa je tu. Možnože ma chce nastrašiť, pomaly a nenápadne premôcť. Ale teraz sa mi to zdá smiešne. Nemôže ma predsa ľakať v podobne úbohého ovocia. Predmetu. Také ľahké to mať nebude.

   Nech hovorím o komkoľvek.

   Upokojujem svoju ženu, hovorím, že sa mi naozaj nič nestalo a že som v poriadku. Keby do mňa udrel blesk, už by som tu nesedel. Poviem jej aj to a smejem sa. Aj ona sa smeje. Všetko je v poriadku.

   Nič v ňom už nebude, Kate. Vlastne je po všetkom už teraz.

   Nikdy nezabudnem na to, čo sa práve stalo. Aj keby mi vypálili dieru do hlavy, aj tak to budem vidieť vždy. Kedykoľvek si to budem môcť znovu vyvolať a vrátiť sa tam. Ako fotografickú spomienku.

   Ale ja to nebudem chcieť. Budem sa toho báť, veľmi báť. A budem robiť veľa rôznych vecí.             Možno aj niečo, čo má nejaký zmysel.

   Možno nie.

   Idem sa pozrieť na svojich dvoch chlapčekov, ale oni ma prekvapia. Vaňa je skoro plná.  Hovoria mi, že som  nechal pustenú vodu. Skoro pretiekla. Poviem im, že som vodu vypol a kážem im, aby mi neklamali.

   Oni sú však príliš mladí a ja príliš zmätený. Úprimnosť a kúsok strachu v ich očiach môže byť čímkoľvek, vrátane pravdy. Ja si však pamätám, ako som zatváral kohútik. Viem to.

   Ale pamätám si aj bielu tašku v kufri.

   Ju tiež.

   Po večeri Edward vstal od stola a vykročil po schodoch do detskej izby.

   „Ed, kam ideš?"

   Pozrel sa na ňu s mierne vytočeným krkom a pootvorenými ústami.

   „Hore."

   Keby mali staré drevené schody, tak by práve teraz niesli otrasný škrípavý zvuk, opakujúci sa takmer minútu, ak by ste kráčali tak pomaly, ako Edward. Ale schody neškrípali.

   Nie. Škrípe tu niečo iné. Znie to ako slabý šepot, škrípanie, mrmlanie, čo vychádza spoza steny. Tá stena je v Mikeovej izbe. Čo to len môže byť, čo stojí za tým, čo je vidieť? Určite sa dá povedať, že to nestojí, ale vydáva to nejaký zvuk...zvuk, aký Eddie ešte nikdy nepočul.

   Ťahal sa popri boku tmavomodrej steny detskej izby jeho potomkov, a jeho pravá ruka, vystretá sťa pavúk, dlhými prstami olizovala jemné praskliny a pukliny, ako asi mucha naťahuje krídla za novým milimetrom jedla.

   Také decentné ťukanie. Ťukanie do stien. Čakanie na niečo, iný zvuk. Možno to čakám ja, že na mňa niečo vybafne, že spoza rohu vystrelí akási obluda s načatým pomarančom v ruke.  Ale ja to nedovolím, nesmiem jej to dovoliť. Nie teraz.

   Sadol si za detský stolík a so zdvihnutou hlavou hľadel niekam cez okno, zacapkané od detských rúk - všimol si svoj odraz v skle a na chvíľu sa zapozeral do vlastných očí...

   Nech to prestane vydávať ten zvuk...prestaň s tým! Prestaň!

   ...odrážalo sa v nich slabučké svetlo mesiaca, v okamihu prekrývajúce sa s ďalšími mrakmi, v neutíchajúcej búrke plnej zablysnutí, ktoré nemohli veštiť nič lepšie než pády na zem a priľahký spánok.

   Mám unavené oči, veľmi unavené...je v nich niečo viac, než bývalo...v tyrkysovej modrej sa zakráda nejaký odtieň. Odtieň, akému vôbec nerozumiem...

   Edward už nepočul žiadne škrípanie. No možno ho prestal počuť, pretože ho už proste počuť nechcel. To ho najväčšmi desilo.

   Oheň na oblohe, tam svieti a páli, vidím ho všade, jeho ostré hrany a plápolajúce svieti tam, akoby bez príčiny...

   Prestal bdieť a otvoril oči, ale neveril im.

   Bolo už pozde večer a teraz sa vo vani kúpal on. Zaspával s knihou vloženou medzi kolenami. Podoprel sa o bok steny a znova otvoril knihu, ťažko sa mu však čítalo, pretože celá miestnosť bola osvetlená veľmi slabo - jediným zdrojom žiarenia sa stalo pár voskových sviečok.

   Skôr, než sa opäť stihol začítať, všimol si zase jednu z nich. Elegantný plameň sa zachvel, ako sa asi zachvie človek predtým, než urobí niečo životne dôležité

- a zhasol.

   Z nikadiaľ nikam sa šíril studený pach vzduchu, zrazu bolo počuť jeho nepokojný nárek až do špiku kostí, jemne sa zahmlilo okno i zrkadlo a pocit ťaživej temnoty dopadol na dno Edwardovej duše, stretajúc sa tam s panickým strachom o istotu vlastného bytia.

   A zazdalo sa mu, že myseľ je zradnejšia než cit.

   Každý kúsoček svetla sa akoby vtiahol sám do seba a celú miestnosť obklopila dusná tma, v ktorej nevidieť ani na vystretú ruku a ani na jedinú kvapku vody.

   Sekundy sa tiahli a Ed sa neopovažoval ani dýchať zo strachu, čo by ho dúšok tmy mohol pohltiť a zahriaknuť hoci aj naveky.

   Z tmy sa vynoril obrovský anjel, obklopený ohlušujúcim svetlom, mätúcou žiarou, plnou nadpozemskej sily.

   Ed sa vykotúľal z vane, po štvornožky liezol k okraju izby, ťahal sa od oslepujúceho prameňa tak mocne, ako len vládal. Bol pohltený strachom.

   Uprostred miestnosti sa to vznášalo, vskutku anjel, z rozprávky či z Boha, z neba, z pekla...

   Ed dýchal rýchlejšie než by si uvedomoval, sedel opretý o kraj dverí, posediačky sa k nim ťahal a lepil sa na ne, no bol v takom zvierajúcom opare zo šoku, že sa nedokázal ani natiahnuť po kľučku.

   „Ako sa voláš?" ozval sa hlas, hlas viachlasný, zvuk z iného sveta, ohromujúci takou silou, že Ed bol namieste presvedčený, presvedčený na svoju dušu, že teraz pocestuje do pekla, jamy nekonečnej, plnej agónie, kde bude večne pykať za svoje žitie.

   „E...e...e...Edvward Crumble," bože, bože, bože...

   A zrazu

   BUM.

   Svetlo!

   Svetlo vybuchlo.

   Anjel zmizol.

   Píp:

   "Crumblovci, nechajte nám odkaz."

   „Ed, kde si? Čo sa, preboha, stalo? Od večera som ťa nevidela, zháňam ťa po celom meste po každom! Ak si doma, tak to konečne zdvihni prosím ťa! Ako môžeš takto...ako..?"

   Kate vypla odkazovač a sadla si len tak na pohovku, zhlboka si vydýchla. A rozplakala sa.

   Už viac nebol doma. Mohlo ho zobrať UFO alebo nejaký čert z pekla, ale o tom veľmi pochybovala. Jeho veci, kufre a peniaze boli preč. Všetko bolo preč.

   „Mami, mami, kde je oco?" Mike vykukol zo svojej izby a vyhľadal ju očami.

   „Choď sa hrať s bratom, oco príde, len sa zdržal v robote."

   „Ale na dneska mi sľúbil..."

   „Choď sa hrať!" vyštekla úplne nevhodným tónom, ktorý okamžite oľutovala. Dieťaťu sa začínali lesknúť oči. Začal vzlykať.

   „No poď sem..." pritiahla ho k sebe a tíšila ho. „Všetko, všetko je v poriadku. Ocino sa len zdržal, to je všetko. Nehnevaj sa na neho..." ponoril si hlavu do jej hrude, kým mu ju hladkala.

   „Všetko je v poriadku."

   Manžel zmizol na tri roky.

   II.

   Nepozeral sa za chrbát. Žil v Austrálii, Sydney - a nikto dlho nevedel, kým Edward Crumble v skutočnosti bol. Každý z mála ľudí, ktorí ho poznali, ho vlastne nepoznal.

   Edward hľadal šamana, ktorý by mu niečo dôležité vysvetlil. Aspoň niečo...pretože sa bál a v duši sa triasol pri myšlienke, že by ho navštívil ďalší... 

   Kto ďalší?

   Eddieho by to nikdy predtým nenapadlo - ale už začal veriť, že na špičku ihly sa zmestia všetci anjeli z Biblie.

   Koľko je diablov?

   Občas mal pocit, že oslepol na ľavé oko, pretože nevedel odstrániť pohľad na tú tvár.

   Občas mal pocit, že tá tvár je sním, že je v ňom. Dusí sa a krčí vo vnútri ako nejaký Votrelec, snaží sa ho ovládnuť a nielen dostať sa mu pod kožu, ale dostať jeho kožu.

   Jeho kožu, jeho kožu...

   Eddie musel nájsť šamana. Lebo bola otázka času, kým jeho niečo prehodí cez most, musel Eddie vytvoriť ďalšiu otázku času.

   Bude to len otázka času, kým nájde šamana.

   Je to len otázka...

   Bolo pozde. Večer. Eddie sa ukájal čiarami kokaínu - v izbe s výhľadom na more a hviezdičky. Šnupal.

   Vďaka spojke na drogy sa mu konečne podarilo vypátrať šamana. Mal byť na trhu.

   Zobral si iba ľahký kabát a nezamkol za sebou.

   Cestou dole na ulice zacítil jemnú zmes čudných pachov a videl hmyz, poletujúci pri lampe na chodníku pred hotelom. Vyšiel von a snažil sa vdychovať esenciu noci rovnako vášnivo, ako si navykol vdychovať biele krajinky...

   Dostal chuť na beh. Bežal. Už pár týždňov na tom fičal, ale bál sa, že vízie sa začnú stupňovať. Avšak práve teraz sa nebál ničoho. Po tejto stránke bol voľný, kým to neprestalo účinkovať.

   Potom bude zle.

   Má byť na tom trhu. Má sa volať Lawrence. Má predávať nejaké figy, alebo čo.

   Eddie sa dostal do tenšej uličky, kde sa na seba tlačili stánky so suvenírmi a rôznymi dobrotami, jedlom, plodmi mora a ktoviečím ešte.

   Ako na nejakom oriente.

   Problém s kokaínom je v tom, že sa začnú veľmi rýchlo vytvárať vlastné vízie. Každopádne lepšie, ako tie skutočné a každopádne - na trhu musí byť šaman, a šaman ho spozná a odvedie ho k sebe a pomôže mu. Musí.

   Možnože na tom trhu ani nie je orient. To je jedno. Treba sa pozerať na predavačov - do očí.

   Edward ale bežal, a to strašne rýchlo. Myslel si, že stíha vnímať každého.

   Potom ho našiel.

   Mal na sebe obyčajné biele tričko a sedel so založenými rukami uprostred stánku obvešaného tonami harabúrd. Mal také ohnivé oči, ktorými zrejme všetko skúmaval a taký čudný náhrdelník. Stále sa jemne kolísal a akoby iba postával tam, kam Eddie utekal o život.

   Videl jeho výraz.

   „Voláš sa?"

   „Eddie."

   „Poď," povedal a vstal. Niečo si zobral do vreciek a vykročil do akejsi zapratanej uličky, kde nikto okrem nich nemohol nájsť nič.

   „Počul som. Chceš odpovede?"

   „Chcem liek."

   Nato sa zasmial a vytiahol z vrecka balíček kokaínu. „Musíš si dať."

   „To vážne?"

   „Áno!" Lawrence vyzeral, že prišiel o zmysel pre humor presne vtedy, keď aj o pupočnú šnúru.

   „Koľko?"

   „Poviem kedy dosť."

   Fajn. Výborne. Už aj tak cítil účinky hyperaktivity a ulička sa medzitým predlžovala do rozmerov Atlantídy.

   „Takže ty si šaman, hej?" Eddie ňuchal a nasával, kým Lawrence nepovedal dosť.

   „Dobre. Dosť," vykmasol mu to z ruky. „Teraz poď sem, pripravím ťa."

   „Sem si mám zastať?"

   „Presne."

   Zastal si k stene a šaman ho ovalil niečím tak tvrdým a hrubým po hlave, že Eddie sa sklátil na zem ako pár zhnitých fíg.

   „Posratí feťáci," odpľul si ktosi.

   A vrátil sa do stánku s ovocím.

   Eddie sa neprebudil. Cestoval.

   Videl toho dosť veľa na to, aby chcel radšej zabudnúť.

   Sníval, videl svoju ženu, videl Austráliu. Videl iného muža.

   Plakal od bolesti. Zase ho volali nejakí anjeli a príšery. Už mal toho dosť.

   Do pekla s nimi!

   Do pekla s peklom.

   Nemohlo mu pomôcť vedomie, že je to len v jeho hlave. Nijako. Nešlo to.

   A potom, zrazu, všade kam sa len pozrel, čoho sa len dotkol, všade niečo bolo.

   Lietal po mestách, ale nenašiel nikoho, koho by mohol milovať. Uvidel najkrajšie fontány a kaskády vodopádov - ale nemal nikoho, komu by ich ukázal. Bol tri roky sám.

   Potom uvidel jednu myšlienku.

   „Prší..."

   „Otoč to..."

   „Čo?"

   „Sme trúbky. Pozri, bude liať celý deň. Otoč to a najeme sa doma."

   „Aha, už začínajú plakať..."

   „Deti neplačte, je to len búrka..."

   „Ja neplačem mami!"

   „Ed, pozri sa na Dorise. Je úplne hotová..."

   Šoférujem.

   „Fajn. Dobre. Otáčam to. Sme trúbky."

   Je mi to fakt ľúto. Bola to len búrka.

   Potom niečo prišlo, s veľkými krídlami, a ťahalo ho to von z auta. Eddie sa vzpieral a snažil sa bojovať, ale nemohol dať ruky z volantu, pretože nechcel, aby všetci umreli. To nechcel.

   To nemohol dopustiť.

   Vynieslo ho to von a ťahalo, ťahalo ďaleko a preč. Ale nikam do oblohy.

   Pod Eddieho terasou bola čierna diera. Zdalo sa, že tam nevzniká, ale bola obrovská. Zvíjal sa a kričal, hmatkal rukami po všetkom čo sa dalo, okrem toho otrasného tvora, na ktorého sa obával čo len pozrieť. Bál sa čo len kúskom pohľadu naňho zahľadieť a nechcel ho zniesť ani kútikom oka. A potom sa točil vo víre, cítil, ako mu umiera život a telo a mozog a cit, sen, všetko čo mal, a nech sa usiloval akokoľvek nástojčivo a zúfalo, nemohol sa z tej diery zachrániť, nemohol v nej nájsť nič, iba toho obrovského červeného anjela s potrhanými krídlami a horiacou kožou.

   Potom sa načiahol za jeho  tvárou. Vo chvíli, keď sa jej dotkol, cítil v ruke desiaty pomaranč.

   III.

   Bál si sa, Eddie. Veľmi si sa bál.

   Že prehráš s pomarančmi.

   Možno by sa mal Eddie pozrieť von cez okno, kde sa jeho bývalá žena hrá s ich deťmi. Videl by Grega, svojho nástupcu. Dostal čo chcel a po čom túžil.

   „Eddie? Nie..." keď ho uvidela, takmer sa jej zosypala celá tvár, a každý vedel, že ona bola majsterka v udržiavaní pohľadov.

   „Eddie?" otočil sa Greg, pekný, veľký, dokonalý (ani sa mi ho nechce opisovať...) s ťažko zabudnuteľným pohľadom idiota na vlastnom háčiku.

   „Ty si..."

   „Greg."

   „Greg...mohol by si nás ospravedlniť? Dlho sme sa tu s Kate nevideli..."

   „To je moja žena."

   „Aha. Fajn. Dobre..."

   „Mohol by nás ospravedlniť, ale ja ťa asi neospravedlním. Neospravedlním ti nič. Ja ťa asi..."

   „Greg, nechcem byť hrubý. Vypadni z kuchyne prosím ťa."

   „Dovoľ! Toto je môj dom, ak si si nevšimol!"

   „Kokot tvoj dom, ja som platil hypotéku, keď tuto Katie zháňala prácu. Ja som to tu postavil. O, neboj sa Greg. Zoberiem ti len päť minút života tejto ženy. To zvládneš.

   Si nejaký chlap."

   A to som ešte nespomínal svoje deti.

   Zatvorili sa dvere. Nebudem opisovať Gregov výraz a konanie.

   Len Eddie, jeho žena a deti.

   A terasa.

   Toto si aj nacvičil: „Som späť, drahá."

   Kate sa mu nepozrela do tváre, lebo sa bála, že by otehotnela ako pri inceste, jediným pohľadom do tých milión krát videných tyrkysových očí. Ale potom sa mu otočila priamo, rovno pred nos, až sa im skoro dotkli tváre. Chcela sa mu postaviť.

   Postavila sa.

   Strelila mu takú facku, že to ani nebola facka. Skôr taká šialená faca, po ktorej sa ľavé líčko bude červenať ešte solídne dlho.

   „Čo to malo byť? Ty hajzel, ty sviňa, ty sráč!!" vrhla sa naňho a rozhodla sa ho ubiť k bezvedomiu.

   To bolo dobré znamenie. Láska a nenávisť je skoro to isté. V podstate.

   „Dosť, dosť už!"

   „Neprestanem a neprestanem!" kričala mu do xichtu.

   Fakt nechcela prestať.

   Eddie si trúfal myslieť, že to stihne za tie tri roky aspoň päť krát celé absorbovať, ako to ženy robievať majú.

   Asi ju mám naozaj výnimočnú.

   Chvíľu nevedel, či ju má znásilniť alebo bezhlavo ujsť. Ale bezhlavé by bolo zrejme oboje.

   „Už sa ku mne ani nepriblížiš, ani ma neuvidíš, ani deti..."

   „Deti sú naše! Nepleť tam deti!"

   „Prečo si to tak neuveriteľne posral? Čo?! Prečo si to musel skurviť?"

   „Drahá."

   „Ešte raz ma nazveš drahá, vypichnem ti tvoje posraté oči!"

   Ale ja viem, že sa jej páčia.

   „...a budeš si platiť kurva drahých doktorov..."

   Trochu osmutnel. „Dobre. Fajn. Končím. Len som ti chcel vysvetliť všetky tie veci., zážitky..."

   „...zážitky?? Ja ti poviem, drahý Edward, čo sú to skurvené zážitky, keď si z jedného dňa na druhý úplne sám s troma deťmi na krku a bez práce, to! To bol kurva zážitok, ten rok, kým som sa naučila vôbec dýchať, to ti poviem!! A čo si myslíš, že dosiahneš tým, že sem nakráčaš akoby pásť kravy, že si nezmizol na tri posraté roky, ale tri dni?! Čo!"

   Opuchli jej oči a tam, kde sa Eddieho líce červenalo, po jej tiekli slzy. Stačilo ju zlomiť pohľadom a slovom.

   Eddieho ľadová kráľovná.

   „Miláčik, bol som v Austrálii, bol som závislý na kokse a vo väzení! Chceš počuť o liečení? Chcela by si..."

   „...nie, to nechcem, do pekla! Do pekla s tebou! Už mi aj dochádzajú sily..."

   „Výborne!"

   Zase mu strelila. Facu.

   „Au."

   „Och, kiež by to bolelo tisíckrát viac, zaslúžiš si to!"

   „Poď ku mne..."

   „Fuj!"

   Odtiahla sa od neho, akoby bol nejaký had. Zvláštne bolo, že Kate nemala proti hadom v skutočnosti vôbec nič.

   „Čo má znamenať ten chlap?"

   „Daj sa vypchať, Eddie."

   Sadla si za linku a stále sa nechcela poriadne pozerať. Bolo jej zle.

   „Takže čo má znamenať..."

   Neodpovedala. Nereagovala. Eddie k nej ticho podišiel, kľakol si k nej a prinútil ju pozrieť sa.

   Pozrela sa.

   „Stále ma miluješ," povedal.

   „Nie..." to bol strach, v jej hlase.

   „...stále..."

   Chytil sa oboma rukami za hlavu.

   „Zmenilo sa niečo v Mikeovej izbe?"

   „Čože?" spýtala sa - zlomená.

   „Zmenilo sa niečo..."

   „Nie!"

   „Fajn. Počkaj ma tu. Alebo na terase. Alebo pri aute. Máš ešte naše auto?"

   „Choď do riti Eddie..."

   „Hneď idem, naozaj. Už len jednu vec."

   Mikeova izba. Bola navlas rovnaká.

   Na vlas.

   Niečo sa zmenilo... nie v izbe, ale v mojej hlave.

   Čo som vedel?

   Podišiel k tej stene, ktorú ohmatkával ako šialený, keď uvidel pomaranče aj celý ten bodrel.

   Zaťukal na stenu.

   Také decentné ťukanie...ťukanie do stien a čakanie...na niečo...iný zvuk...

   Našiel dutú. „Vedel som to."

   Ale nevedel, čo je vnútri.

   Zatiaľ.

   Ja som to tu postavil

   Posledné puzzle sa formuje.

   On sa formuje. On je skladačka.

   On je...haha...ten desiaty pomaranč...

   Greg sa ho veľmi drsne spýtal, či by mu vadilo vysvetliť, prečo behá s jeho vŕtačkou po jeho dome. Eddie mu povedal, že nemá čas.

   Greg chcel zavolať policajtov, ale nezavolal. Nechce sa mi riešiť prečo presne. Proste to viem.

   „Počúvaj, Greg, biť sa môžeme aj potom. Musím tu niečo dokončiť, tak mi prosím ťa nelez do kapusty. Ja ťa varujem. Mám v ruke vŕtačku a nebojím sa ju použiť, odkedy mám Parkinsona. Haha, dobrý vtip, čo, Greg?" kričal mu, kým bol už v inej izbe, „ občas má človek chuť vtipkovať aj vtedy," vŕtal do steny svojho syna, kým sa snažil prekričať otrasný zvuk, „keď ho nikto nechce počúvať.

   Ha!"

   Vlastne presne viem, prečo Greg nezavolal políciu.

   Eddie to mohol ľahko prebiť aj rukou - ale chcel si to aj nejako užiť. Kedysi rád vŕtal a opravoval a tak ďalej. Kedysi postavil tento dom.

   V stene bola malá tmavá dierka. Uvoľnil rukami jej zvyšok a vnoril tam ruku. Otvoril to.

   Slnko svietilo do celej izby a do celého domu. Bolo zvláštne ticho, keď položil vŕtačku na stoličku.

   Stál oproti tej stene a vnáral ruku do čiernej diery.

   Už sa nebál.

   Vlastne si to užíval.

   Starý dobrý Eddie.

   Ale to, čo odtiaľ vytiahol, bolo trochu nečakané.

   Bola to fixka.

   Čierna fixka. Úplne obyčajná, tuctová, funkčná, drahá, čierna fixka. Eddie bol architekt. S takýmito fixkami sa hrával od strednej.

   Dve sekundy neveril vlastným očiam. Išiel si ich vyočiť.

   Na fixke.

   Potom si konečne spomenul a konečne mu všetko došlo.

   „Si tu, drahá?"

   „Edward..."

   „Prepáč, prepáč. Už odchádzam."

   „Naozaj?"

   „Naozaj. Už ma viac nikdy neuvidíš. Teda, ak si to myslela vážne."

   „To nie je ani otázka. To je jasné."

   Tak sa mi páči. Nikdy sa nevzdáva.

  Stála pri všetkých tých rastlinách a kríkoch, ktoré spolu začali pestovať. Stále tu boli. Nevytrhala ich za tri roky. Celý čas ich polievala.

   Musela sa s nimi rozprávať. Musela sa pozerať.

   „Veríš na zázraky, Katie?"

   „Prečo sa ma na toto pýtaš...teraz..."

   „Stal sa zázrak. Zmenili sme sa. Všetko, čo sme na to potrebovali, bola v podstate jedna banánová šupka a taška pomarančov. Kopa ovocia."

   „Načo je ti tá fixka?"

   „Neboj sa, nepopíšem ťa. Posunieš sa, prosím ťa?"

   „Čo ideš robiť?"

   Nepovedal. Prišiel k ich červenému Fiatu. Toto auto mal Eddie rád. Mal naňho spomienky.

   Mal zaujímavé spomienky na seba a svoju ženu, na kedysi, keď boli.

   Vyskočil na kapotu auta, a potom na strechu.

   „Bože môj...on sa zbláznil...ty si sa naozaj zbláznil..."

   „Máš pravdu! Zbláznil som sa! Otázka je - kedy presne som sa zbláznil. A odpoveď je - prečo."

   „Ja ťa už nechcem chápať. Bolí ma...

   Pane bože, Greg!"

   „Nie, nevolaj Grega!"

   „Greg!"

   „A kde sú vlastne naše deti?"

   „Je pred obedom. Škôlka, škola, škola...Greg!"

   „Nevolaj ho..."

   ...ale Greg už išiel. Znepokojila ho diera v stene (veľkosť knihy). Dosť ho znepokojila.

   Greg, Greg...

   Eddie otvoril fixku a sklonil sa bližšie ku kapote, opatrne, aby všetko pekne vyšlo. Potom začal kresliť.

   „Veríš na zázraky?"

   Eddie nakreslil dve obyčajné srdiečka, ako z predškolského veku, lenže boli roztiahnuté na celú strechu auta. Jedno išlo cez druhé.

   Boli idiotsky krásne.

   Kate sa pozrela a prestala volať na Grega. Milovala niekoho iného. Niekoho, kto jej kreslil srdiečka všade, keď boli ešte deti a nevedeli, kto vlastne sú. (Už prišli na to, že na to neprídu nikdy).

   Tie srdiečka jej niekto kreslil všade, keď sa bála maturity a keď ju vyhodili z práce, niekto jej ich nakreslil aj na bruško, keď bola prvý krát tehotná.

   Potom postavili dom. Potom bola svadba.

   A vtedy prestali žiť jeden pre druhého. Prestali žiť...

   Zamilovala sa do neho...už veľmi, veľmi dávno.

   Greg sa konečne vrátil. „Čo je?"

   „Ale už nič!"

   Eddie jej tíško šepkal. „Poď do auta..."

   „Ale nie...Eddie..."

   „...do nášho autíčka..."

   „...nášho autíčka..."

   Rozosmiali sa. Strašne sa smiali. Celý prostredný život neboli tak šťastní. Blázni.

   Bozkávali sa posediačky, na streche červeného auta.

   Greg sa už nevrátil.

   Šli autom na svah. Na kopec, tri kilometre od domu, kde sa prvý krát milovali.

   Eddie vybral deku s kuframi a rozložil ich na lúke. Videli väčšinu mesta.

   Mohli si dovoliť môcť jednoducho byť. Vždy mali na výber.

   Ale ráno, po tom, čo jej všetko vysvetlil, Kate zmizol z tváre úsmev. Dostala sa do pomykova a skrútili sa jej vrásky na čele. „Zabila som ťa! Zabili sme sa, všetko sme vždy..."

   „Všetko je v poriadku. Katie." Dotkol sa jej na temene hlavy a pohladkal ju po vlasoch. Mala také živé vlasy, nevedel si to vysvetliť.

   „Všetko je v poriadku..."

   Potom sa pozrela na vychádzajúce „ultra-klišé," prekrásne slnko, ale ešte stále mohla vidieť jednu malú hviezdu. Pozerala sa na ňu.

   Vždy sa pozerala.