Deň opilca

Tma ako negatív

zmizla kamsi za rohom.

Vyzliekol som si spánok,

keď odbili piatu zrána.

V kalendári sedela

sychravá nedeľa.

Z mračien ako atrament

spadol  hrom

a dunivo zablysol...

Zlomil si väzy.

Zmizlo lyrické intermezzo

hoci som po ňom túžil.

Vonku prší...

Zvislo.

Zeleň začala korodovať,

pripadala mi ako kolofónia.

Obliekol som si ťažký hubertus

a vypadol von.

Zvnútra kričí moje ja.

Čo kričí ?

Byť a či piť ?

Peniaz je zlý kamoš.

Šteklí v ruke

a vo vreckách cengá.

Som ako platňa,

obohratá, nezaujímavá...

Slnko prší.

Dážď svieti.

Tackám sa ako zlynčovaná nádej.

V hlave biele miesto.

Ako na mape.

Nafta je biela,

mlieko sčernelo.

Stále, stále prší...

Našiel som klinec.

V kúte sa červenal, hanblivka.

Vzal som ho prstami

a zahnal sa kladivom.

Zatĺkol som si prsty do dreva...

Bolesť je silnejšia

než vôňa spáleného lístia.

Dážď sa unavil

a ľahol si do postele.

Zakopol som o mláku.

Zrkadlí moju tvár.

Je hrozná. Je moja.

Pôjdem zbierať ryby

a chytať hríby ?

Nie, už nie.

Kto by tú pečeň živil..?

Kdesi som ju stretol,

myslím, že na ulici.

Vliekol som sa o žobráckej palici

A mal pocit,

že mám rybiu kosť v hrdle.

Zlepím potrhané pavučiny snov ?

Áno, snáď rieky slov...

Slov o...

O snoch nie !

Nevypláca sa snívať sny.

Povedal mi to včera strom čierny,

keď sme sa zrazili.

Vyhýbajte sa čiernym stromom !

Vkusne odetá v dúhovom rúchu,

čerešňové pery,

oči sťa hlboké studnice.

Tečie mi už do topánok...

Chodbička rozpakov

kľukatí sa kdesi vo mne.

Obloky rozkvitli kvetmi

a prázdne slová

sa topia v záplave dní...

Amatér.

Nechcel som dopadnúť

ako autobusák,

ktorý letel opreteky podvečerom.

Chcel skorej odpočívať na konečnej.

Dnes odpočíva v pokoji...

Svet zo surových tehál,

ulice obrastené cestami,

to všetko som pošliapal,

utopil, zničil, udusil

na dne svojho vedomia.

Len to odreté srdce,

srdce ako rumovisko,

hľadá svoju nádej...

Už sme mali oblohu požičanú,

ver, bola blízko.

Ľudia sú ľudia a sa ľúbia...

Myseľ mi strečkuje.

Zdiveli ciele.

Mozaika láska

nado mnou.

Chýba však jedno...

Načo žiť čierny deň ?

Zapáľme lásky sviec.

A žobrákova palica ?

A rybia kosť ?

Už mi odkvitol na čele vavrín,

keď som uznával

atmosféru dymu a vín ..?