Nádej zomiera posledná...

Prebúdzala sa. Pomaly otvorila oči a vzápätí ich aj zatvorila, lebo ju oslepili prvé slnečné lúče, prenikajúce pomedzi konáre mohutných stromov, ktoré boli všade naokolo. Tieto stromy boli jej jediným domovom. Do detského domova sa vrátiť nemohla. Zachvela sa (možno zimou, možno strachom), keď si spomenula na rozzúrenú vychovávateľkinu tvár. Cassandra si úzkostlivo zovrela ľavé rameno a vzápätí ho bleskovo pustila. Jazvy a modriny ešte stále boleli...

„Amen.“ vyslovila vychovávateľkina tvár. Nebolo to požehnanie. Znelo to ako kliatba. Zahnala tú myšlienku a sústredila sa na niečo iné. Milovala slnečné lúče. Zaháňali temnotu, ktorá akoby ju v noci o samote pohltila a znovu dodávali štipku nádeje. Tej krásnej nádeje, ktorá bola pre ludí v podobnej situácii cennešia, ako zlato, diamanty, či všetky drahokamy sveta. Veru tak. V živote, ktorý poznala sa nádej kradla a dokonca sa pre ňu aj zabíjalo. Mohla mať rôznu podobu. Niekedy bola v podobe obyčajných drobných, ktoré ti zaručovali biedne raňajky. Aká ponižujúca bola predstava, že ľudský život závisí od obyčajných kovových mincí, náhodne nájdených na chodníku. Ešte vzácnejšia bola nádej v podobe priateľov, ktorý sú ochotní podeliť sa s tebou o prístrešok pred dažďom, alebo o posledné zvyšky jedla, čo im zostali. Tak to už chodilo; a to nielen v Cassandrinom svete. Aréna, v ktorej bola Cassandra, ako i mnoho ďalších gladiátormi, nebola ničím iným, ako predbiehaním sa a bojom aj o to najposlednejšie, najúbohejšie zrnko premárnenej nádeje.

Špičkou jazyka si navlhčila popraskané pery, ktoré ako jediné narúšali hladkú pokožku na jej detskej tvári. Dievčenské líca sa jej pod žezlom krutého januára sfarbili dočervena.

Mráz sa jej naďalej zabodával do tela ako nôž. Prenikal hlbšie do chladnúceho, no ešte stále živého mäsa a cestou trhal nervy. Schúlila sa na lavičke a pritisla si k perám zarosenú fotografiu. Jej slabý dych zahmlil portrét muža a ženy, ako medzi sebou držia za ruku malé dievčatko.

„Mami. Ocko.“ šepkala. Zdvihla zrak k modrým nebesiam a pokúsila sa o úsmev.

„Už idem.“ Hruď sa jej naposledy nadvihla a jej srdce si po namáhavých rokoch neustálej práce konečne oddýchlo. Naozaj išla a po nej odišla aj jej, za celý život nahromadená nádej...