Keď sa ti vytratia...

Pod rúškou tmavej tichej noci ukrývam slzy a do vankúša zachytávam vzlyky, srdcervúce stony mojej duše. V rukách zvieram mokrú vreckovku a trhám ju na kusy. Ešte nikdy som tak veľmi netúžila byť niekým iným... V šialenom tempe sa pohojdávam dopredu a dozadu a zo všetkých síl sa snažím nemyslieť. Lenže ja musím myslieť... Bez pozvania mi v hlave zaznie tvoj anjelský hlas. Smej sa, aj keď je tvoje srdce boľavé... Ale ako sa môžem smiať? Ako sa môžem smiať, keď viem, že tvoj smiech už nikdy nezačujeme? Ako sa môžem smiať, keď viem, že všetko čo bolo skutočné je teraz už len spomienka? Ako sa len, preboha, môžem smiať? Veď jediné, čo vládzem, je kričať. Kričať od tej neznesiteľnej bolesti, ktorá ako hmla krúži okolo mňa, krúži vo mne a šíri sa z mojej hrude do celého tela, je v každom kúsku môjho vnútra a nedá mi dýchať. Je to akoby sa podlaha pod mojimi nohami prepadávala a ja letím, padám do tej hrozivej čierno-čiernej tmy a márne si želám, že sa z nej vynoria neexistujúce ruky, tvoje ruky, a vynesú ma späť na svetlo... Lenže z môjho sveta svetlo zmizlo, slnko umrelo, môj svet sa skončil. Bez ohľadu na to, že moje rozlámané srdce ešte bije... Vyhasla som. Údery môjho srdca už dávno nemajú význam... Odkedy si sa vytratil, tíško, azda kým som spala, alebo som sa práve nepozerala... Teraz sa celkom zbytočne rozhliadam, volám tvoje meno. Odpoveď neprichádza. Nechceš? Nemôžeš? Nepočuješ? Vždy si bol odpoveďou ty. Ale teraz mi zostali už iba otázky. Tisíce otázok...