Pokoj v duši

Zobudila sa so zvláštnym pocitom. Akoby sa ocitla na neznámom mieste. Akoby včerajsok neexistoval. Akoby nemala telo, dušu, myšlienky. Prázdno. Pozerala do stropu. Necítila sa depresívne, ako by ste si možno mysleli. Pretože sa necítila. Snažila sa prísť na to, prečo je to tak, ale myšlienky neprichádzali. Tabula rasa. Ako novorodenec. Vlastne nie. Lebo novorodenec vie, že sa niečo deje, že sa niečo zmenilo, snaží sa vnímať okolie. V toto ráno okolie neexistovalo. Bola uväznená v bubline, ktorá obsahovala menej než vákuum. Zrazu prišla myšlienka. Nemôžeš tu len tak ležať. Vstala. Ranná rutina, sprcha, potom si v uteráku sadnúť za stôl, croissant, káva, cigareta. Niečo ale nesedelo. Sprcha, ktorá obyčajne slúžila na prebratie a trvala 5 minút sa zmenila na bunker. Sedela na zemi pod prúdom teplej vody a vnímala iba kvapky stekajúce po jej tele. Steny sprchového kúta boli istota. Stále tie isté, stále priateľské, stále ochraňujúce. Nie ako svet vonku, ktorý sa stále mení. Ktovie, ako dlho tam sedela. Možno si myslíte, že zaspala. Nie. Oči mala upreté na modrú kachličku. Keď ju už začali páliť oči a kachlička začala meniť farby, zastavila vodu. Stále sedela na zemi. Pomaly sa teplo vytrácalo. Zrazu si uvedomila, že sa trasie. Zdvihla sa a zabalila sa do uteráka. Zaliala si kávu. Sadla si za stôl a dala do úst cigaretu. Na jej zapálenie nemala silu. Náhle pocitila hlad. Aha, tak predsa nejaký pocit. Pozrela sa na croissant. Pri predstave, že by ho mala zjesť sa jej skoro zdvihol žalúdok. Vzala do rúk hrnček s kávou. Bol horúci, ale to ju vôbec netrápilo. Chcela sa napiť, keď zistila, že má stále v ústach cigaretu. To jej mikroskopicky zdvihlo kútiky pier. Vybrala ju. Keď sa jej pery dotkli hrnčeka, prišla na to, že vlastne vôbec nemá chuť tú kávu piť. Položila hrnček na stôl a zahľadela sa von oknom. Svietilo slnko, čo ju takmer nahnevalo. Ako môže byť vonku veselé počasie, keď ja nemám veselú náladu? Oprava. Ja NEMÁM náladu. Zatiahla záves. Obzrela sa po kuchyni. Zbadala kopu neumytého riadu. Aspoň budem mať čo robiť, pri umývani riadu sa dobre nerozmýšľa. Pustila vodu a začala umývať riad bez toho, aby sa naň vôbec pozerala. Taniere, vidličky, poháre, poldecáky, hrniec... Nôž. Z pseudotranzu ju prebrala ostrá bolesť. Sklonila pohľad. Dlaň jej zdobil zárez farbiaci drez dočervena. To, čo videla ju zaujalo. Ruka sa jej mierne triasla, voda, ktorá z kohútila tiekla číra, sa menila na ružovú. Zaťala päsť. Bolesť, ktorú pocítila, ju zvráteným spôsobom naplnila. Cítila, ako jej v pulzujúcich intervaloch vyteká čoraz viac krvi. Zobrala zo stola servítku a priložila si ju na dlaň. S úsmevom pozorovala, ako sa z bielej mení na červenú. Odhodila ju do koša a zobrala ďalšiu. A ďalšiu. Keď na štvrtej ostala iba krvavá čiara v strede, obviazala si ruku. Pocítila mierny závrat. Nebol nepríjemný. Usmiala sa. Napustila si pohár vody, odtiahla záves, sadla si za stôl, odhryzla si z croissantu, vzala do ruky hrnček s kávou, zapálila si cigaretu a s pocitom absolútneho pokoja vydýchla dym.