Mokrá freska (Šepot Virginie Woolfovej)

Voda sa zrkadlí predo mnou

ako kov, s ktorým si musím porozumieť, neroztápa sa,

stále mrazivo mlčí na citlivej koži svetla,

hmota sa rúti do seba, v žeravých zábleskoch planie

jej všadeprítomný dych

a iba nárek pulzuje v ústach

rozďavených do šírej nemožnosti slova.

Lem jeho plášťa je na dotyk večný -

je čas

naučiť sa načúvať slabému prízemnému vetru,

priložiť ucho ku hladine nič netušiacej vody

a čakať, kým dopadne prvý šedivý hlas

vytrhnutý z priestoru nad bytím.

Prechádzam rukou po hrebeni tých vĺn,

vidím otvorené nebo obohnané vysokým múrom,

tuším zmysel každého pohybu viečkom:

Pozri,

významy sa strácajú v šerosvite, do ktorého vpisujeme

svoju neistú chôdzu, farba pozvoľna zaschýna,

jej vôňu je cítiť po každom kroku menej a menej,

je isté,

že ak vložím do škáry v tom múre čo i len jednu prázdnu vetu,

uvoľní sa kdesi na jeho opačnej strane studený kameň

a vypadne priamo do otrčenej dlane Boha.