Cogito ergo sum.

     Často uvažujem, odkedy, od ktorej chvíle som. Bol som už pred svojím narodením? Zdá sa, že ako fyzická osoba nie, ale v mojich predchodcoch som určite bol. Z toho možno usúdiť, že moja história je poriadne stará.

      Už pred tromi miliónmi rokmi som sa vyskytoval v „južnej opici" Luci v Afrike, v Afarskom trojuholníku, keď som sa  pokúšal chodiť vzpriamene. Keď sa pozriem ešte ďalej do svojej histórie, moje podvedomie si ešte pamätá, keď som sa ako predstaviteľ radu Hominoidea preháňal okolo Gregoryho trhliny pred 15 miliónmi rokov. Pamätám si aj na pästný klin, ktorý som si musel zhotoviť, aby mi nenadávali do primitívov.

     Keď sa pozerám ešte ďalej dozadu, vidím, ako plávam v mori a dýcham žiabrami. To boli celkom príjemné časy. Teraz tak môžem vo vode akurát šnorchlovať na dovolenke pri mori.

     Úprimne povedané, neviem či sa mám tešiť z príležitosti, byť pokračovateľom ľudského rodu ako ďalšie ohnivko v reťazci. Ale to mi nerobí problém. Čo ma v súčasnosti  zneisťuje je fakt, že po odohratí svojej úlohy odídem do „ večnosti", bez ďalšej šance na existenciu. Taký je osud  nielen môj, ale aj všetkých mojich predchodcov, aj súčasníkov.  

    Z mojej novšej histórie chcem ešte uviesť, že po mojom počatí som ešte nebol celkom „som" a nebol som ním ani po narodení. Pred počatím som driemal v otcovi a mame. Potom som si vo veľmi krátkej chvíli ešte raz zopakoval celý môj vývoj v skrátenej forme, kým som sa prvý krát nadýchol pri narodení. Vtedy som ešte nechápal, čo to znamená „som". Prvé náznaky som pocítil, keď som si nevdojak uvedomil, že mám hračku, šedého gumového sloníka a tá patrí iba mne. Ale to som ešte nevedel rozpoznať nezáujem ostatných rovesníkov o  objekt môjho záujmu. Vtedy som po prvý krát, tak trochu, pocítil svoje „som", aj keď  bolo dosť rozpačité.  

     Ešte ani počas základnej školy som nemohol byť celkom „som", lebo ma moji najbližší mýlili svojimi „osvedčenými"  návodmi na „správny" život. Sami pritom žili ako prišlo, teda v rozpore s ponúkanými radami. A tak som sa ako „som" začal správať až keď som si sám uvedomil vlastnú smrteľnosť, slobodu,  izoláciu (v zmysle, že som jedinec) a keď som pocítil potrebu  hľadať zmysel života.

     Vtedy prvý krát zažiarilo moje  „som" v plnej sile. Cogito ergo sum. Začal som myslieť a pýtať sa odkiaľ pochádza moje presvedčenie. Odvtedy zisťujem aký je svet „sám osebe" a  ako sa premieta do môjho vlastného myslenia. Prebudené  „som" ma bude sprevádzať  až do mojej smrti. Potom už len neznáme nenávratno. Pred narodením som mal šancu na existenciu.  Šancu som nadobudol, existujem, avšak keď sa pominiem, na ďalšiu existenciu už nebudem mať nárok. Šanca je len jedna a jedinečná. Za vlastnú existenciu musím zaplatiť jej stratou a to absolútne a bez výhrad. Moje existenčné  istoty sú zakotvené  práve v tejto neistote.

     Čo je však pre mňa naopak  do budúcnosti povzbudzujúce je skutočnosť, že „potom" už nebudem mať ani možnosť môcť myslieť, ani možnosť  musieť myslieť, že nie som. To len zo súčasného pohľadu vyzerá stav „potom" ako hlúpa  ničota. Takže: poručeno Pánu Bohu.