Pán šofér, pán šofér!

Preplnený trolejbus počas banskobystrickej odpoludňajšej dopravnej špičky - tak by sa dala opísať situácia, v akej som sa v utorok ocitol. Cestoval som na internát.

Nastúpil som aj s cestovnou taškou nemalých rozmerov a sadol som si na „jednosedadlo". Bolo to najvhodnejšie miesto, vzhľadom na uloženie batožiny, aby mali ostatní cestujúci čo najväčší priestor.

Trmácali sme sa rýchlosťou, akou sa ženú dobre rozbehnuté korytnačky - také autami preplnené boli cesty. Sedel som v strednej časti trolejbusu, preto som dobre videl, ako si na sedadlo hneď za vodiča sadol chlapec, asi štvrták, maximálne piatak na základnej škole. Oblečený bol v teplákoch a tmavomodrej mikine, obuté mal hálovky, v ruke držal bielu igelitku. Cestoval sám.

Trolejbus sa pohol zo zastávky v samom centre mesta a na ďalšiu to bolo pomerne ďaleko. A taktiež dlho, obzvlášť kvôli už spomínanému „raketovému" tempu, akým sme sa predierali pomedzi ostatné dopravné prostriedky.

Približne v polovici cesty medzi dvoma spomínanými zastávkami sa odrazu chlapec zodvihol a podišiel k vodičovi.

„Pán šofér, pán šofér!" zvolal na neho. Myslel som si, že si zabudol kúpiť lístok, alebo sa chce spýtať, či autobus stojí aj na tej-ktorej zastávke. Šlo mu však o niečo celkom iné.

Trielili sme asi dvadsiatkou, preto vodič nemal problém otočiť sa ku chlapcovi a spýtať sa ho, čo potrebuje.

„Nemohli by ste mi na chvíľu zastaviť a počkať ma?" zaznela školákova požiadavka. Hlavou mi preblyslo, či si chce ísť rýchlo kúpiť nejakú vodu do stánku, alebo niečo iné, no keď som sa pozrel von, uvidel som, že v okolí žiaden stánok nie je - práve sme míňali dlhý park, tiahnuci sa neďaleko okraja cesty. Napadlo mi, že chlapec možno zabudol na predošlej zastávke vystúpiť, no to by nežiadal, aby sme ho počkali. Vzápätí však bolo jasné, čo chlapec potrebuje.

„Tu nemôžem len tak stáť, veď sme uprostred premávky," pokýval vodič hlavou, „prečo chceš zastaviť?"

„Pán šofér, prosím vás, len chvíľku. Potrebujem sa vykakať," prosil, zúfalo prešľapujúc z jednej nohy na druhú.

V tej chvíli nastal v autobuse rehot a všetci ľudia, ktorých som pred sebou videl, začali nadskakovať následkom prudkého výbuchu smiechu.

            Vodič sa pozrel na pravú stranu a oznámil chlapcovi: „Tu ti môžem zastaviť, ale čakať ťa nemôžem, musíš si počkať na ďalší autobus."

            „Ale ja už nemám peniaze," zakňučal, čoraz rýchlejšie prešľapujúc.

            „Tak si nechaj tento lístok a ak by niečo šofér hovoril, povedz mu čo sa ti stalo a že som ti povedal, nech ťa pustí," odporúčal najvhodnejšie východisko z tejto, pre chlapca veľmi ošemetnej situácie.

            „No...," znela odpoveď a na chvíľu chlapec zmĺkol (asi uvažoval, či to riskne, alebo skúsi vydržať), po sekunde-dvoch však dodal, „no tak dobre."

            Trolejbus zastal pri krajnici a dvere sa otvorili. To úbohé stvorenie vybehlo a šprintom sa rozbehlo smerom k parku. Očividne by nevydržalo ani po nasledujúcu zastávku. Trolejbus sa opäť pohol a ja som videl čím ďalej sa zmenšujúcu siluetu bežiaceho chlapca s bielou igelitkou, ktorou okolo seba metal. Predsa len - stromy boli až na druhej strane parku.