V pekle je zima.

        V pekle je zima. Musí tam byť zima. Zima a žiadny sneh. Aby žiadna zblúdená duša nemala možnosť zabaviť sa. Proste nuda, dokonalá nuda a zima. Peklo, takmer dokonalá metafora pofidérnosti tohto sveta plného beznádeje.

Ale aj tak sa tam nestretneme. Neverím v peklo. Verím v reinkarnáciu. Tak ja si budem do kolečka chodiť naspäť na zem a vy si mrznite v pekle. Je to koniec koncov vaša vec.

A po ľudskej existencii jedinca aj tak nič nezostane, hlavne nie ak sa snaží žiť v symbióze so spoločnosťou, a začleňovať sa do davu. Možno ostanú nejaké fotky, spomienky, možno nejaká väčšia vec s väčším prínosom pre spoločnosť ale v princípe to je jedno.

Do histórie sa spravidla nezapisujú priemerný ľudia, skôr úplné extrémy. Extrémne workoholický Einstein, extrémne psychopatický Hitler alebo extrémne geniálny Hannibal Barkas. Mali proste „dojebaný software“ nesprávali sa ako chcela spoločnosť, nečakali na svoj osud, oni si ho vytvorili.

Nezaraďujem sa do spoločnosti už len svojím otvoreným devianstvom. Človek, ktorého určuje spoločnosť ako prezentačný model vyzerá asi tak, že vyštuduje nejakú školu, nájde si zamestnanie, družku, urobia si deti a budú sa o ne starať, pracovať, odvádzať dane, sú spokojný a popritom všetkom poslušne čakajú na smrť.

Ale ja to nechcem. Možno to pramení z mojej deviantnej (defektnej?) osobnosti. Ja chcem cestovať, spoznávať krajiny a získavať skúsenosti. Naozaj netúžim byť pseudospokojným používateľom modelu spoločnosti. Chcem proste každý deň povedať „Thumbs up & life is amazing.“ Chcem každý deň niečo zažiť aby, keď budem starší a nedorazí ma Alzheimer, som mohol spomínať ako som si užíval život v mladosti. Užívajte si život ale s mierou, v pekle je fakt strašná zima...