Sneh

Sneh je nemý.

Zbor tisícich oblakov,

ktoré sa vzdali plachtenia po oblohe

a s majestátnosťou takou, 

akou snáď len kŕdle divých labutí oplývajú,

padli na miesto, kde ich krásu majú

už len vrcholy veľkých hôr.

Tie kúsky oblohy,

čo nebála sa zmeniť sa z kráľovnej na tú, 

ktorá žije z mrazu

keď vietor je jej pánom, 

keď sa slnka bojí

a s každou nocou, každým ránom,

blíži sa ten čas, ten čo nepostojí

a prináša jej skazu.

Keď ľudia pošľapú jej ľadovú krásu,

ona je svedkom všetkých krokov,

a vždy len ticho, s nepreniknuteľnou maskou

rozpráva a laby šedých vlkov

stávajú sa príbehom,

hladom po bielych ovciach,

hrobom mŕtvych pastierov;

rozpráva, a krátke drobné nôžky

ožívajú a odlietajú

k hniezde v korunách stromov

ku kukučke s otvoreným zobákom;

rozpráva, a veľký medveď

po stopách sa vracia,

k telíčku dieťaťa,

čo na sánkach zablúdilo,

a nik ho tam nezbadal.

 Sneh, hoc´ je nemý,

dokáže hovoriť

ako dánsky rozprávkar.

Vie, či musí-

hrať sa s tebou ako bábkar

a ševeliť ti do uší,

tak ako nás neučia.

Vie počúvať.

Kiežby ťa počúval.

Skús zabiť jednorožca,

skús pošpiniť čistotu!

Počúvaj, sneží.