Príbeh

„Viete, prečo ste tu?", opýtal sa jej doktor v kresle.
„Netuším."
„Nepamätáte si, ako, kedy a prečo vás sem priviezli?"
„Veď vravím, že netuším!", začínala byť hysterická. „Už by ste mi to mohli konečne prezradiť, ušetríme tým čas vám aj mne."
„Ja vám môžem povedať akurát toľko, že vás priviezli pre nervové zrútenie a intoxikáciu alkoholom a analgetikami. Prečo, to mi musíte povedať vy."
„Ale ja si to vôbec nepamätám."
„Tak sa k tomu budeme musieť dostať. Boli ste už niekedy u psychiatra?"
„Chodila som k jednému, keď som mala asi šestnásť. Ale toho by som nenazvala psychiatrom. Bol to väčší blázon, ako všetci čo k nemu chodili dokopy."
„A prečo ste k nemu chodili?"
„Čo ja viem? Bolo istým spôsobom štýlové považovať sa za blázna. Chodili sme k nemu aj s kamoškami. Dával nám tabletky a ospravedlnenky do školy. A stretávali sme tam známych. Bola to sranda."
„Okej, tak predpokladajme, že ste u psychiatra prvý krát. Nie ste tu preto, že ste blázon. Ste tu pre to, že zjavne máte nejaký problém, o ktorom možno ani neviete, teda aspoň si ho momentálne nepamätáte. A našou úlohou bude zistiť aký."
„Môžem si ľahnúť na gauč?"
„Nech sa páči."
„Cítim sa ako vo filme. Mám vám porozprávať o svojom detstve?" Obaja sa zasmiali.
„Presne to som vám chcel navrhnúť."
„Fajn. Moje detstvo bolo fajn. Nič extra, nebola som rozmaznaná, ale mi ani v podstate nič nechýbalo. Rodičia boli v pohode, sem tam sa hádali, ja som sa s nimi tiež hádala, sem tam som dostala po zadku, bola som totiž poriadne drzá. Najprv k nim a potom k učiteľkám v škole, takže som nosila poznámky. Do konca týždňa nejdeš vonku, nebudeš pozerať telku, typické tresty, veď to poznáte. Striedavo som vychádzala lepšie raz s matkou, raz s otcom. Keď matka občas, ako každá žena, dostala hysterický záchvat, s otcom sme si z nej robili srandu a keď otec prišiel domov opitý, boli sme naňho s matkou urazené. Taká normálna rodinka. S bratom sme sa mlátili, hrali s legom, pozerali rozprávky, klasika. Pomohlo vám niečo z toho, doktor Freud?"
„To sa ešte uvidí. Pokračujte. Čo puberta? Mimochodom, moje meno je Krok."
„To je jedno Sigmund. Cvokár ako cvokár. Potom mi pripomeňte, aby som vám povedala, čo sa mi snívalo, som zvedavá na vašu analýzu. No. Puberta? Uff, kde mám začať? Do puberty som vkročila ako slušné dievčatko. Keď moji kamaráti začínali fajčiť, vyhlasovala som, že nikdy nebudem. Keď začínali piť, uchlipla som si, ale nič viac. Keď začínali s ľahkými drogami, držala som sa ďalej. Keď začínali chodiť na diskotéky a riešiť si chalanov, ja som čakala na princa na bielom koni. Všetkých, čo ma chceli som odmietala, lebo som čakala na lásku. V štrnástich rokoch. Aj ja sa teraz tomu smejem. Možno by ste to nečakali, ale keď som mala pätnásť, princ na bielom koni prišiel. Volal sa Michal, bol o štyri roky roky starší, pekný, bohatý, vtipný, inteligentný, umelec, skrátka dokonalý. Všetci mi ho závideli. A čo bolo najlepšie, miloval ma. Teda, vtedy sa mi zdalo, že to je to najlepšie čo môže byť a že nič viac mi k životu netreba. Navyše moji rodičia ho zbožňovali a dovoľovali mi takmer všetko, pokiaľ som bola s ním. Čo som samozrejme neskôr začala zneužívať. 

No a tu prichádza problematická časť mojej puberty. Keď vám v pätnástich povie váš prvý priateľ, že chce s vami ostať do konca života, možno vás to poteší, ale určite zaskočí a vystraší. A keď sa na vás stane závislým a kontroluje každý váš pohyb, dosť to s vami zatočí. Telefonáty každých päť minút. Kde si? S kým si? Čo robíš? Čo piješ? Čo fajčíš? A tak to prišlo. Začala som fajčiť, chodiť von, alkohol, tráva, tabletky. Spomínaný psychiater. Ja som si pýtala iba slonie analgetiká, bolievala ma hlava. Kamarátky, ktoré boli kúsok predomnou chceli antidepresíva. O ktoré sa, samozrejme podelili. A tak sme kombinovali všetko so všetkým.

Tvárila som sa však naďalej ako slušné dievčatko, pretože to zo mňa všetci chceli mať. Doma slušná dcéra, ktorej sa darí v škole, v škole rebel, vo vzťahu dokonalá priateľka, vonku pes odtrhnutý z reťaze. Skúšala som všetko, čo mi ponúkli. Len aby som si dokázala, že mám vlastnú myseľ, že nie som len jeho polovička, že som samostatná bytosť. Keď na niektoré veci prišiel, začal sa psychický teror. Prečo mi to robíš, ja ťa milujem, potrebujem, nechcem a nemôžem o teba prísť. Asi po roku robenia hlúpostí som sa ukľudnila. Chvíľu bolo všetko fajn. Ale potom mu začalo vadiť, aj to, že nejdem von s ním, ale s kamoškami, že som si našla nových kamarátov, že s ním nechcem byť každý deň, že mám aj iné záujmy ako jeho. Znášala som to dosť dlho, mala som ho rada, bol moja prvá láska, mali sme veľa spoločných kamarátov, navyše som sa bála, čo urobí, keď sa s ním rozídem. Keď som to nakoniec urobila, takmer sa zabil. Robil mi scény, znova som začala brať tabletky.

Keď sme úplne prerušili kontakt, naplnil ma nový pocit slobody. Zrazu som mohla všetko. Chodiť kam chcem, s kým chcem, usmievať sa na koho chcem, flirtovať s kým chcem. Bolo to super. Doháňala som všetko, čo som zameškala. Mala som takmer osemnásť a v živote jedného chalana, to nebolo v móde. Tak som sa zoznamovala, balila, dávala sa dokopy, rozchádzala, zažívala romániky. Na dovolenke pri mori som sa zoznámila s cudzincom, ktorý sa ku mne správal ako k princeznej. Náš „vzťah" trval štyri dni. Keď som sa vrátila domov, zistila som, že som tehotná. Bolo to akurát po maturite, chcela som ísť na vysokú, rodičia by ma zabili, jemu som to ani nepovedala. Predala som gitaru, doma povedala, že mi ju ukradli na festivale a šla na potrat. Zvyšok prázdnin som strávila v depkách flákajúc sa po lesoch.                                                                                 

Potom prišla výška. Intrákový život, veď to poznáte. Noví ľudia, nikto nepoznal moje predchádzajúce problémy, okrem pár ľudí, ktorým som sa zverila. Nové priateľstvá, nové romániky, nové lásky. Konečne som sa cítila ako normálny človek. Nemyslím, že by ma niečo z tých piatich rokov poznačilo. Ubehlo to strašne rýchlo. Skončila som výšku a vybrali sme sa s kamoškami na výlet. Anglicko, Francúzsko, Španielsko, Taliansko, Rakúsko, Česko. Bolo to super, mesačná dovolenka. Vrátili sme sa pred dvoma týždňami. Ten čas, čo som doma, som strávila so starými kamarátmi. Tak čo, doktor, zistili ste z toho niečo?"
„Vcelku pútavý príbeh, ale možno vás sklamem, nie ste až taký výnimočný prípad, podobné veci zažíva oveľa viac mladých ľudí, ako by ste čakali. Čo som si ale všimol, bolo, že ste podstatnú časť rozprávania venovali vášmu prvému priateľovi. Stretli ste sa s ním ešte potom?"
„Nikdy. Pár krát sme si písali, rozprávali sa cez internet, dokonca sme si dohadovali stretnutie, ale nikdy nám to nevyšlo. Ja som neštudovala doma a on si našiel prácu v zahraničí."
„Mysleli ste naňho často?"
„Jasné. Najprv v zlom, ostalo mi po ňom veľa jaziev. Ale potom som si uvedomila, že možno, keby sme sa zoznámili neskôr, bolo by to dopadlo inak. Predsa len, ja som bola ešte dieťa, ktoré práve objavilo život, on bol dospelý, ktorý mal svoje už odžité a myslel na budúcnosť. Dokonca som rozmýšľala, že sa s ním teraz niekedy stretnem, zistím ako žije, porozprávame sa ako dospelí ľudia, vyjasníme si minulosť, chcela som sa mu ospravedlniť za niektoré veci a myslím, že on by urobil to isté. A možno by to k ničomu neviedlo, predsa len, bolo to veľmi dávno, ale zase, viete, na prvú lásku sa nezabúda."
„Vedeli by ste si predstaviť, že by ste sa s ním dali znova dokopy?"
„To asi nie. Boli sme príliš rovnakí. Obaja dominantní, nepoznali sme zlatú strednú cestu. Všetko alebo nič. Buď nám bolo úžasne, alebo totálne na hovno."
„Musím vám niečo povedať. Pred pár rokmi sme tu mali hospitalizovaného mladého muža menom Michal po pokuse o samovraždu, s príbehom, ktorý bol z jednej stránky dosť podobný tomu vášmu. Vo vašom diári ste mali zapísané: piatok, 19:00, Michal. S výkričníkom... Včera mi volali z intenzívky."
„Nič mi nehovorte. Už si spomínam."