ten program sa raz zabije

brucho si poškriabeš o skosenú slamu a medzi prstami ti ako záhadná šmykľavá kvapalina prekĺzne jašterica. ostávaš ležať na zemi a do roztrhaných nohavíc sa ti vpíja hlina. cítiš jej vôňu farbiacu ti nos. slnko zarezávajúce sa ti do chrbta. chvíľočku uvažuješ: napnúť svaly na stehnách? riskovať kŕč? s ťažkosťami vstať? pokračovať v ceste? ignorovať potoky potu? zem je mäkká. rezignovane ostávaš ležať. spoza stromu stojaceho obďaleč ťa ktosi maľuje.

perspektíva ponad človeka

frustrované spevavce sa chúlia v tieňoch. v puklinách skál vŕzga nepomenovaný vánok a pomaly, kontinuálne ich štiepi. ty zatiaľ ležíš v hline a premýšľaš: môžu vráky vracať? nestriasa ťa. dokonca tento úkon povyšuješ na čosi vznešené a vyššie: dobrovoľné a efektívne zbavovanie sa nečistôt. právoplatne prináležiace vznešenosti týchto krvilačných, nádherných vzdušných bytostí. bizarná spleť myšlienok o zvieratách ťa v pokosenej slame úspešne uspáva. infarktujúce korytnačky. milujúce krakatice. vracajúce vtáky. a ešte čosi.

mimo zmyslov

nevieš, že sa nachádzaš vo sne. ocitáš sa pri zrúcanine anonymného hradu. nikde obďaleč nie sú svetlá a tak vnímaš len nejasné, čierne obrysy. zo zeme vyrastá nízky, široký stĺp. čosi ako hydrant alebo stojan na uväzovanie lodného lana. cez všadeprítomnú paru a tvoj rozostrený zrak sa mení na pokrčené čierne psisko, čo k tebe pomalými krokmi postupuje. tritisíc tristo minút kvíliš. lížeš slanú hmlu. neisté kamene zaliate tým jediným správnym plynom sa ti chvejú pod nohami.

precitnutie

nevieš presne, koľko hodín ťa obopínala v plytkom spánku zem. je chladná a pokojná noc. spevavce stíchli. mesiac pripomína úzky, nestabilný kosák. všetko zaliala tma. príjemne ťa bolia kosti a stuhnuté svaly. vstávaš, prekonávaš prvotný nával krvi do hlavy. najskôr sa rozplynie tma, ktorú ti spomínaná krv spôsobila pred očami. potom chvíľu žmúriš a rozpúšťa sa aj tma druhá, skutočná. vyberáš sa prvou schodnou cestou a absolútne podvedome prechádzaš do lesa. maliar ťa sleduje a vizuálne zaznamenáva každý tvoj krok. maľuje naslepo. pod nohami praskajú slnkom zosušené vetvy. chvíľkami sa obraciaš, za sebou však vidíš len koncentrovanú temnotu. cítiš sa ako jej zajatec a nevtieravo sa prejavujú prvé známky stockholmského syndrómu. dôveruješ jej.

stímpank

tvoje vlastné kroky prehlušujú akékoľvek nežiaduce a paranoju roznecujúce zvuky. strach nemáš. neotáčaš sa. prechádzaš k vysokému, medenému stromu pokrytému ciferníkmi. po bokoch vývody, z ktorých syčí belavá horúca para. neisto rukami obopínaš kov. príjemne hreje. nohami nahmatáš výstupky v konštrukcií. šplháš sa nahor. para v tebe len umocňuje pocit bezpečia: tu ťa nemá kde kopnúť mrazivá elektrina. najhoršie, čo sa ti môže pritrafiť je, že sa zblázni parovod a celú/celého ťa dopáli. vzdurí póry. prežiteľné. hniezda pozliepané z medených drôtov slúžia ako primitívne prístrešky pre mechanické vtáky. tie teraz spia. zobudí ich až ďalší impulz programu. všetko je presne nastavené a ty dosahuješ priamy vrchol. na ňom sa uvelebíš a už vôbec o ničom nepremýšľaš. ani sa nehýbeš: tým lepšie pre mňa. v pokoji ťa domaľujem a vzdialim sa v neznámej, neosvetlenej pustatine.