Brat

Včera sme brata pochovali. Ja a naša staršia sestra. Vlastne len ona. Všetko okolo pohrebu vybavila a zaplatila ona. Ja som sa len zúčastnil... Tam mi dala kľúče od bratovho bytu, aby som sa nasťahoval, keďže nemám kde bývať. Povedala mi to stroho a s určitou dávkou výčitky, aspoň som to tak vnímal. Nikdy mi nemusela nič vyčítať, vždy som to z jej hlasu dokázal vycítiť.

Ľahol som si na posteľ a pozeral do plafónu. Nemal som žiadnu tašku, žiadne osobné veci na vybalenie. Nemal som nič. Len status bezdomovca. A akúsi horkosť v hrdle. Podivnú horkosť. Zaspal som, než zmizol posledný lúč slnka.

       Rozhádzané fotografie na podlahe na mňa pozerali a pripomínali mi to pekné zabudnuté. Podľa všetkého ich brat nestihol založiť, lebo som ich našiel na kôpke vedľa novo kúpeného albumu. Rozložil som si ich na podlahu a vracal sa späť do jeho života. Aj môjho, lebo na niektorých som bol aj ja. Vlastne som bol na viacerých... Vyzeralo to, akoby ten album mal byť pre mňa...

       Raz ráno ma zastavila suseda. Bola zvedavá, či som niekto z rodiny, tak som jej povedal, kto som. Hneď jej zmäkli rysy tváre a zabožekovala, aký to bol dobrý človek, že ju raz pri poľadovici odniesol na rukách od vchodu bytovky do auta, lebo mala zlomenú nohu a bála sa tých pár metrov prejsť. Prikyvoval som na znak súhlasu, ale cítil som sa hlúpo. Ja som svojho brata nepoznal. Nechcel som ho poznať.

      Monitor počítača mi osvetľoval tvár. Prezeral som si bratove obľúbené internetové stránky, keď som natrafil na textové správy na jednom z komunikačných fór. Dopisoval si s jednou ženou a zrejme sa poznali dlhšie. Usúdil som to podľa otvorenosti, s akou si písali. Začal som si o bratovi uvedomovať  veci, o ktorých sa mi ani nesnilo.

Vážne ho všetci milovali ? Začal som trochu žiarliť. Ale nebola to len žiarlivosť. Bolo to zistenie, že som celý ten čas, keď sme sa nestýkali, držal Čierneho Petra ja. Po svojom rozvode som prepil svoju polovicu bytu a ostal na ulici. Dohováral mi vtedy mnohokrát, aby som zmenil svoj život, lebo dopadnem zle. Dokonca mi ponúkol, že môžeme spolu bývať. Pochybil som pri našej poslednej hádke, keď som mu vynadal a tresol dverami ?

     Keď som minulý mesiac navštívil sestru, bola veľmi prekvapená, ale prijala ma vľúdne. Bol som oholený a upravený, videla, že som v poriadku. Akoby ju to vo vnútri potešilo, ponúkla mi kávu a rozprávali sme sa ako už roky nie. Chcel som vedieť ako žije s rodinou, ako sa im darí. Všetko mi porozprávala. Bol som šťastný. Myslím, že aj ona. Hoci sme nikdy nemali medzi sebou konflikt, ona sa po mojich vylomeninách odo mňa dištancovala. Chcel som, aby mi rozprávala o nebohom bratovi. Vraj mu trvalo dlho pokým sa dal dokopy po tragickej smrti manželky, ale dokázal to. Posledné tri - štyri roky bol už v poriadku, vrátil sa mu úsmev a dobrá nálada. Cítil som sa previnilo. Je možné, aby človek nepoznal svoju rodinu ? Je možné, aby som bol toľké roky ľahostajný voči vlastným ?

     Mám jej napísať ? Sedel som za počítačom a neustále čítal posledné správy určené pre brata. Poviem jej pravdu, alebo sa skryjem za anonymitu webu a budem sa vydávať za brata ? Určite by to poznala. Nie som taký výrečný ako bol on. V tej chvíli som si opäť uvedomil, aký som nenapraviteľný parkhant, keď ma má zastaviť len tento dôvod. Musím sa zmeniť... Napísal som jej pravdu.

     Keď som sa každý deň vracal z novej práce domov, netrpezlivo som sledoval, či prišla odpoveď. Jedného dňa som sa dočkal. V tej chvíli som sa asi druhýkrát v živote zamiloval.