Nepolepšiteľný

,Takže dvadsaťosem rokov... za chvíľu tridsať. Je to v riti!' Zovrel päsť a tvár v zrkadle nabrala červenú farbu.

,Začínam starnúť... ten pohľad je nesnesiteľný. Keď som bol malé šteňa za každú cenu som chcel byť veľký a dospelý, aby sa ľudia ku mne správali zdvorilo a nie ako k sprostému decku, ktoré ničomu nechápe. Teraz som veľký a dospelý... ľudia sa ku mne správajú tak ako som chcel, napriek tomu sa mi nepáči ako vyzerám. Kedy už budem... '

,,Čo tam robíš tak dlho Vladko?" Ozvala sa mama s mierne znepokojeným hlasom, ktorý mal Vladovi naznačiť aby si pohol, lebo dnes je oslava a ona sa musí dať do poriadku, aby vyzerala na jednotku a mohla rovnako hodnotiť aj svoje zvýšené sebavedomie podporené s očakávanými pochvalami od známych z rodokmeňa, ktorý ocenia jej výzor a ona si takýmto spôsobom nabije psychické baterky.

,,Už idem, počkaj." Vlado flegmaticky otvoril dvere a prvé čo uvidel bola netrpezlivo naladená mama a jej chemické náradie na vylepšenie vzhľadu, ktoré mala vo svojej mini taške ako prvú pomoc.

,,Tu máš zoznam vecí, ktoré treba kúpiť. Musíme privítať našich hostí ako sa patrí. Na stole máš peniaze. Máš dosť času, nemusíš sa ponáhľať. Je iba jedenásť hodín. Sme dohodnutí na večer, okolo šiestej sa to rozbehne." Rýchlou artikuláciou hlásila rozkazy svojmu synovi bez náznaku pochybnosti, že by syn svoju misiu nesplnil.

,,Vidím, že si sa vôbec nezmenila. Stále mi hovoríš, čo mám robiť. To mi liezlo vždy na nervy a ty si o tom veľmi dobre vedela. Kto ťa teraz počúva, keď už nebývam u vás?" Vlado už rok a pol býva v jednoizbovom byte so svojou manželkou.

,,Nezačínaj zase, dobre vieš kam bude smerovať náš rozhovor. Už sme si to predsa povedali..."

,,Hej, povedali," skočil jej syn do reči, ,, ale bolo to zbytočné ako vidím. Ja radšej pôjdem a dúfam, že dnes na mojej oslave sa budeš správať slušne. Hlavne sa nepretvaruj a daj si pozor na alkohol..."

,,Ty mi nebudeš hovoriť, čo mám robiť! Ja som ťa vychovala, urobila som pre teba maximum, vždy som ti kúpila všetko, čo si chcel a ty sa budeš takto ku mne správať?" Rázne odpovedala na jeho pokyny.

,,Radšej pôjdem. Nemá zmysel pokračovať v tomto rozhovore, možno až keď sa vrátim. Určite ti to prospeje." Posledná veta mamu ešte viac naštvala a Vlado bol spokojný. Chcel jej dať malú lekciu správania, aby si uvedomila aké to je príjemné, keď ho niekto stále poučuje bez ohľadu na to, že to počuť nechce.
,,Ty sa mi ani neospravedlníš?!" Žiadala ospravedlnenie s urazeným a mierne nahnevaným tónom.

,Za čo sa ti mám ospravedlniť? Ty sa ku mne správaš rovnako... nie, ešte horšie. Zakaždým si robila jednu základnú chybu... nikdy si ma nepovažovala za seberovného. Vždy som bol len tvoje decko, ktoré musíš usmerňovať a chodiť mu za riťou!'

Tieto názory si radšej nechal pre seba, lebo mama by sa veľmi rýchlo preniesla do emocionálneho rozpoloženia, ktoré by pripomínalo sopku pred výbuchom. Prišiel ku dverám, otvoril ich a zabuchol trochu silnejšie, aby dal najavo svoju zlosť.

Mama ešte otrasená s krátkej výmeny názorov sa zatvorila v kúpeľni a pozrela sa do zrkadla do, ktorého sa pred chvíľou pozeral Vlado.

,,Kde som urobila chybu? Prečo sa tak ku mne správa? Je taký nevďačný a drzý! Ja som ho nechcela takto vychovať. Čo sa to s ním stalo?" Nechápavo pozerala na seba a čakala, že jej tvár v zrkadle povie správnu odpoveď.