Narodil som sa bez identity. Nadobudol som ju?

Čo ak by som vám povedal, že som prežil neľudskosti svetových vojen, v plameňoch videl svätú Pannu Orleánsku, vítal Konštantína a Metoda na Veľkej Morave, či trpel pod bičom otrokára pri stavbe egyptských pyramíd. Uverili by ste mi? Asi sotva. Ale ja sa vám nečudujem. Keby mi takéto „zvláštnosti“ niekto zavesil na nos pred pár rokmi, vysmial by som sa mu do tváre. Teraz to tak ale nie je, a preto sa pýtam: „Naozaj som uzrel svetlo sveta bez MOJEJ vlastnej identity ? Naozaj moja poletujúca dušička nebola „mnou“, kým sa dostala do tejto stupídnej schránky, v ktorej teraz plávam životom ?“ Myslím si, že NIE.

Nechcem vám tlačiť kaleráby do hláv, ale nebudem predsa pritakávať názorom, s ktorými nesúhlasím. Dovoľte mi preto, aby som vám ponúkol svoj (možno) nevšedný názor na pojem identita.

Identitu si nekúpime v plastikových vrecúškach ako kura v hypermarkete za tri eurá. Nedostaneme ju do daru krásne zabalenú, previazanú pestrofarebnou stuhou, ktorá vystihuje aktuálne ročné obdobie. Niekedy si ju môžeme ukradnúť spôsobom, aký sa nepáči našej vyberavej spoločnosti a justícii. Avšak život za maskou niekoho iného je len chvíľkové napínavé klišé pre milovníkov rafinovaných a “ušľachtilých“ záporákov v kriminálkach. Okrem toho tá maska je tenučká. Tenučká a taká podobná pavučine. Na tvár sa nalepí rýchlo a ľahko, ale náš vlastný pocit z tej zviazanosti očných viečok je taký nepríjemný, že po čase si ju chtiac-nechtiac zložiť musíme. Tak prečo sa potom vydávať za niekoho iného? Ak niektorí vydržia žiť v klamstvách pred inými, ale hlavne pred sebou celý život, aj tak je to len kvapka v mori ich existencie. Vo svojej podstate sú stále tými istými dušičkami, nemennými po celé veky.

Identitu, aj keď sa spája hlavne s výrazom totožnosť, považujem práve za niečo unikátne a jedinečné pre každého z nás. Totožné nemáme ani očné dúhovky, ani hieroglyfy vyrazené matkou prírodou na končekoch našich prstov. A čo by to už len bol za život, keby sme všetci mali jedinečné nádherné jazierkovo modré oči ako autor tejto eseje? Ak by sme ich mali všetci identické, stratili by predsa prívlastok tej krásy. Totožnú nemáme povahu, názory, myslenie. Nemáme totožný vkus na opačné pohlavie, umenie a dokonca nemáme totožný názor na módu, ktorá je taká vzdialená ľudskej existencií. Toto málo a ešte nespočet faktorov ovplyvňuje našu tzv. identitu. Identita je teda pre mňa všetko to, čím som originálny, čo ma vystihuje vo svojej najhlbšej podstate, ktorú možno ani ja sám nepoznám.

Ak sa vám moje myšlienky zdajú ťažko pochopiteľné, uvádzam príklad vlastností mojej jedinečnej identity.

Ak si ľahnem do šuchotavého lístia, vŕzgajúceho snehu, čerstvej trávy či zlatých klasov viem, že nikto na svete nebude prežívať tie úžasné pocity len z prostého bytia tak intenzívne a tak zmyslovo primitívne ako ja. Ak si ľahnem na pláž, moja identita ma prinúti vnímať modrozelené záveje splývavých dlhých vĺn, ktoré mi tak veľmi pripomínajú milencov v záchvate vášní. Upokojuje to unavenú myseľ. Piesok mi drása pokožku, vchádza pod nechty, blúdi vo vlasoch, prelieva sa pomedzi prsty. Jemná slanistá vôňa sa plazí ako vlny prílivu. Mámi zmysly rozplývajúce sa v zapadajúcej rubínovej oblohe. To všetko mi vnucuje čistá prirodzenosť mojej identity. Vychutnám si to tisíckrát no vždy inak a s vedomím, že práve moje pocity nikto iný zažiť nemôže.

To, že som sa narodil práve mojim rodičom, je asi len súčasť plánu niečoho, čo nazývame Bohom. Moje súčasné fyzické „ja“ by sa síce nemohlo vyvíjať v takých dobrých podmienkach, ako to má umožnené teraz, ale moju identitu, ktorá mi bola zverená pred stvorením prvého organizmu, to nijako neovplyvnilo.

Moja duša odetá len do svojej skromnej prirodzenosti putovala po galaxiách, zatiaľ čo ja som umrel a znova bol zrodený v nejakom fyzickom priestore a čase. Možno aj tu - na Zemi. Možno to trvalo len chvíľu, a možno celé veky. Možno. Viem, že otázky, ktoré sa mi deň čo deň vynárajú, nebudú zodpovedané ani v tomto živote. Čo už, možno by to tak malo ostať.

Ale späť do reality. Pojem identita si bežný človek asi predstaví, keď vyťahuje občiansky na preukázanie svojej totožnosti. Stáva sa to každodenne. Na pošte pri preberaní zásielok, v bankách, ak vyberáte mizernú výplatu a tie prekliate bankomaty už zase nefungujú, alebo ak si s mladistvým výrazom tváre chcete kúpiť prostú fľašu vína na rodinnú oslavu. Ja by som to nazval „štátnou“ identitou a zavedené to máme asi len preto, aby tu nevládol čistý chaos a anarchia.

Ale za toto zistenie nemusím byť ani génius ani nositeľ Nobelovky. Mňa by skôr zaujímalo, čo by sa stalo, ak by som štátnu identitu nemal. Aké by to asi bolo - ráno sa zobudiť s pocitom, že nikam nepatrím, nikomu nepodlieham, nemám povinnosti voči žiadnej autorite. Pocity úzkosti, či extáza nekonečnej slobody? To je otázka!

Nazriem do seba pohľadom skúmavým a skúsim sa rozhodnúť.

„Vaše doklady, prosím,“ začujem muža zákona v mojom fiktívnom svete avšak reálnom uchu. A teraz čo? „Prepáčte, pán policajt, nemám doklady. Nemám vlastne žiadnu identitu.“ Následný dej, ktorý sa mi premieta v mysli, by sa dal označiť ako snaha presvedčiť nechápavosťou obdareného policajta o fakte, že nie každý musí mať hneď preukaz totožnosti. Následne sa vidím, ako sedím s náramkami v CPZ-ku s podozrením, že som nepriateľ tohoto demokratického miništát(n)ika. Pre tých, ktorí skúsenosti nemajú, sa jedná o celu predbežného zadržania. Odopieranie mojej osobnej slobody za takú banalitku ako je jednoduchá „neidentita“, sa mi zdá trošičku prehnané. No nevadí. Zamyslím sa opäť.

„Zajtra, dňa XY sa budú konať voľby do VÚC. Volebná miestnosť vám bude k dispozícii od siedmej hodiny ráno do ....... bla bla bla.“- kecy znejúce mi z miestneho rozhlasu. Mňa to teda vôbec trápiť nemusí. Nemám identitu – nemusím ísť voliť. Nemusím? Čo nemusím, veď ja ani nemôžem. Zbavujem sa tým povinnosti a samozrejme aj kolektívnej zodpovednosti za dianie v štáte. Už teraz viem, že dňa XY sa budem pekne krásne vyvaľovať v perinách celý deň. Nebudem sa musieť starať o to, čo si na taký významný deň oblečiem, či si mám brať ten starý otrepaný dáždnik do nečasu, kde by som ani vlastného psa nevyhnal atď.

No ja neviem. Takto by som mohol zaťažovať šedú kôru mozgovú a najmä moju šialenú predstavivosť celé dni, roky, veky. Ale načo? Štátnu identitu mám a asi ju k životu potrebujem. Zbaviť sa jej nechcem, ale ak by som chcel, našiel by som na to spôsob?

Neviem, ale možno aj na to raz nájdem odpoveď.