Ako som zostala bez kľúča od... alebo Z núdze prieskum

  Jedného pekného letného dňa som sa po telefonickej dohode so známym vybrala čakať ho na stanicu. Na mojom bicykli trónili sladké voňavé broskyne na zaváranie a tak neodolal a hneď chcel z nich ochutnať. Keďže zuby mu však už neslúžia, ako by mali, podala som mu zväzok kľúčov, kde sa hompáľal aj vytúžený nožík. Bicykel som bezpečne zamkla, aby sa počas našej  družnej debaty niekomu nezapáčil tak, že by sa na ňom túžil odviezť. Rozlúčili sme sa, on nasadol do auta a ...

   Bože, veď ja nemám zväzok kľúčov! A tak som zostala  bezradne stáť s dvojkolesníkom, zbaveným pojazdnosti. Akú - takú nádej do duše mojej, a možno aj duše bicykla, mi vlial práve prichádzajúci autobus. A hoci som vedela, že bicykel v autobuse je jav pravdepodobný asi ako trojdňové zatmenie Slnka, skúsila som na to ísť logicky: Bicykel, na ktorom sa otáča len jedno koleso, je vlastne nepojazdný. Autobus, so štyrmi funkčnými kolesami, napriek popoludňajšej špičke zívajúci prázdnotou.... Neodolala som, vysvetlila, poprosila... Vodič namiesto ochoty len stručne oznámil „Bicykle neberiem." A keďže aj zamknutý  bicykel ním zostáva,. schmatla  som milého tátoša pod pazuchu a ... Čo  teraz vlastne som ?  Cyklista alebo chodec ? Predsa sa poháňam nohami a tak patrím medzi peších. Cestou sa moja chôdza s takýmto neobvyklým bremenom premenila na zvláštny prieskum. „Čo na to okoloidúci ?" Nikto nič. Akoby chôdza so zamknutým bicyklom bola tá najbežnejšia vec pod páliacim letným slnkom! „Naozaj im je jedno, či nie sú práve svedkami krádeže ?" Pýtala som sa, najprv v duchu, no nedalo mi „neopáčiť" aj náhodných chodcov. Keďže pokusy o oslovenie narážali na ľahostajné odvracanie hláv, skúsila som hrať: Vystrašený výraz tváre s obzeraním sa okolo a výstražným upozornením: „Keby sa pýtali na takýto bicykel, nič ste nevideli, o ničom neviete." So zamrmlaným „Dobre" spokojne kráčali ďalej v ústrety povinnostiam.  Tu na mojej prieskumnej ceste kde sa vzala, tu sa vzala - polícia ! „Tak už ma majú." Pomyslela som si pobavene s očakávaním, čo bude ďalej. Asi sa nazdávali, že  som si ho zamkla naschvál, aby som ušetrila na fitnes a overiť si, či je vôbec môj, by bolo asi pod úroveň ich policajnej dôstojnosti. Na moje objavné zvolanie „Veď tu nie je vôbec problém ukradnúť bicykel!" na mňa s údivom pozreli: „ ..jasné, že ak chce niekto zobrať bicykel, nepôjde tadeto za bieleho dňa..."  Áno ,jasné. Až natoľko, že si na takejto logike môžu zlodeji prihriať svoju polievočku...  Možno, keby som bola nútená ísť s bicyklom spolu so stojanom, to by už predsa len vzbudilo nejaké podozrenie. Že som ten stojan ukradla...

  Kľúč mi známy s ospravedlnením priniesol domov a ja som mu vyrozprávala tento príbeh...