Eutanázia, áno, či nie...
http://citanie.madness.sk/view-29254.php
Eutanázia, áno či nie ...
Počujem buchot barlí na chodbe. Bože, čo zase chce. Stúpa vo mne nervozita.
„Dievčatá, mohli by ste niektorá ....?" Obracia sa na mňa a moju dcéru - môj otec.
„ Áno tati, jasné ..." odpovedám podráždene. Koľký raz som dnes počula tú otázku. Idem, tak ako vždy. Strihám nechty , vystrihujem chlpy z nosa, uší, natieram mu údy alpou. Hľadám „stratené veci".
- Obraz z detstva -
Chodievam každé letné prázdniny s bratom k babke na dedinu. Je tam dobre. Hrávame sa celý deň na ulici, chodíme na roľu, do ovocného sadu. Keď prší, voda pri babkinom dome nestačí odtekať do kanála. To je paráda behať v čižmách po ulici, kde je po kolená vody a nikto na vás nekričí, že budete ako prasa a celý mokrý. Je to zmena oproti mestskému životu. Som ešte pomerne malá, mám takých deväť, takže sa mi za domovom predsa len cnie.
Večer má prísť za nami na návštevu otec. Tak strašne mi chýba. Viac sa mi venuje ako mama. Číta mi, chodí so mnou k lekárovi, pomáha robiť úlohy, pestuje na kolenách. Poobede v nedeľu často spolu ležíme na posteli v kuchyni a podriemkavame. Ja schúlená do klbka, chrbátom sa opieram o neho a cítim tlkot jeho srdca.
Babka ma už uložila do postele v kuchyni. Je dosť neskoro, asi dnes nepríde. Musí prísť, kričím v duchu, veď mi to sľúbil... Dverami so sklennou výplňou sa vchádza rovno do kuchyne. V tabličke zbadám jeho tvár. Fešák s klobúkom na hlave. Dvere sa otvárajú a už mu visím na krku...
A je to tu opäť. Dvere na záchode otvorené dokorán. Otec stojí na chodbe, nohavice spustené dole, otŕča na mňa holý zadok.
„Poď mi pomôcť, nejde mi to von ! Ja tu mám takú paličku, poď mi tam pošpárať, ja si tam nedočiahnem".
Čo mám robiť? Beriem mu z rúk paličku, špáram sa mu v zadku. Veď to poznám. Keď boli deti malé a mali problémy so stolicou, naolejovla som teplomer, ako mi poradila doktorka, pošparkala a pomohlo.
Nič, čo je ľudské mi nie je cudzie - hovorím si v duchu. Len aby ma nezačalo napínať na vracanie. Zvládam to. Usádzam otca na záchod a bežím do kúpeľne.
- Spomienka -
Vieš, ja som bol aj na ruskom fronte. To odtiaľ som si doniesol reumu a tie bolesti v krížoch. Potom som robil radistu tu na letisku. Mal som takého fajn rotného a ten, keď som sa neustále sťažoval, aké mám bolesti hovorí: „Vieš čo chlapče, dám ti dovolenku na dva týždne, choď do kúpeľov do Kováčovej, tam sú dobrí na takéto veci. Skús, možno ťa tam zoberú."
Cestoval som rôzne, ako sa dalo. Do Kováčovej som sa doviezol na korbe nákladniaka.
Už pri bráne som videl, že kúpele sú zatvorené. Všade mŕtve ticho, nikoho nebolo vidieť.
Taký kus cesty som prešiel a teraz toto. Vyhladovaný, unavený, špinavý. Zúrivo som zvonil na zvonček pri vchodových dverách. Nehnem sa odtiaľto , aj keď tu budem čakať do rána. Z dverí sa vyvalil chlap ako hora. „Čo horí? Kúpele sú zatvorené, ja som tu len správca", oboril sa na mňa s krikom.
„Preboha vás prosím, neposielajte ma preč! Cestujem sem celý deň, nechajte ma tu aspoň niekde prenocovať".
Chlap keď zbadal uniformu, trochu zmäkol." No, poďte, uvidíme, čo sa dá urobiť."
Nachovali ma, dali čisté prádlo a starý ma zaviedol do miestnosti s lôžkami. Vymasíroval ma a spravil mi bahenný zábal. „A teraz si pospi vojačik". Mal som 25 rokov. Zabalený v teplom bahne, zatočený v čistej plachte a zakrytý dekou, pripadal som si ako vo sne.
Puška hodená na zemi vedľa lôžka, spal som ako batoľa. Bolo mi vtedy všetko jedno. Aj keby ma tam rovno zastrelili. Ešte teraz tomu sám nemôžem uveriť. To všetko za slovko ďakujem. Peňazí som mal málo a aj tak odo mňa nechceli zobrať ani korunu.
Kedysi mali ľudia k sebe bližšie a zrejme to bol aj pocit spolupatričnosti...
Malá ( pravnučka) nesie knižku s rozprávkami." Vieš dedko, budem ťa učiť. „ Budeš opakovať všetko po mne. Tu je Kráska, Snehulienka, Popoluška...". „No tak, povedz Kráska", nalieha na neho malá.
„ Nó, pekná je , pekná, aj šaty má pekné, " - odpovedá dedko poslušne.
„Nie, nie" jačí malá. Povedala som „Kráska, Kráska !".
„ No, veď vravím, že je pekná" - nedá sa dedko.
„Kráska !" - pokúša sa malá posledný krát. Potom len rezignovane hodí rukou...
- Spomienka -
Otec ju chodil každý deň opatrovať. Nemal kto iný. Mama mala problémy sama so sebou, ja v robote a k tomu 2 malé deti. Kŕmil ju a prebaľoval. Hanbí sa predo mnou, ale čo mám robiť, keď nevládze už vôbec vstať.
Posledný krát som videla babku-otcovu mamu po oslavách narodenín. Mala 99. Dala si s nami pohárik, kávičku. Posadili sme ju na dvore na slniečko, všetci okolo nej. Moji bratranci - šintri aj v staršom veku, dali jej na hlavu klobúk, hoci mala na nej šatku a nasadili slnečné okuliare. Vraj babi, aby ti do očí nesvietilo. A vyzeráš ako mafiánka.
Babka mala rada žart, smiala sa zarovno s nami.
Na druhý deň po oslave odmietla jesť. A nejedla tri týždne. Len sem tam sa napila trochu vody. Otec zostarol o 10 rokov. Potom mi už len zatelefonoval, že babka zomrela.
„ Ja viem, že som vám všetkým na obtiaž. Ale čo mám robiť ?" Kladie si otázku, na ktorú ani nečaká odpoveď. Sám si odpovedá. "Čo sa mám zabiť? Ale ako ? „
„Tati, čo sú to za reči...! ".
„Vieš, mňa už ten život nebaví. Mám bolesti. Nevidím dobre, nepočujem , nerozumiem... Čo je to za život ?. Len také živorenie...," pokračuje v svojom monológu.
„ A ty si ktorá ? A máš aj muža ?"
„ Nie, tati," vysvetľujem trpezlivo už niekoľký krát, „ ja som už osem rokov vdova. Muža má moja dcéra, tvoja vnučka."
„Aha, prepáč, vieš ja už som taký betek...Mne sa všetko pletie."
„ Áno, tati. To je v poriadku."
Otec má teraz 90 rokov...