Jeden deň pani upratovačky

Som upratovačka na vysokoškolských internátoch. Som stvora jednoduchá, nad životom sa veľmi nezamýšľam, veď načo. Mám doma deti a manžela, ktorý robí kdesi na stavbe, tak som rada, že mám takú robotu, akú mám. Nie je nejak extra platená, ale chodím tam rada. Musím síce vstávať skoro, aby som o siedmej už bola v práci, ale nemyslite si, že začínam hneď upratovať. Zídeme sa všetky upratovačky v miestnosti na jednom poschodí, vypijeme kávu, pokecáme a až potom sa pustíme do práce.

Prvé, čo robíme, je výprázdňovanie košov. Na našich internátoch su bunky po dvoch izbách, kôš je v kúpeľni, ktorá je medzi izbami. Stále idem cez tú izbu, ku ktorej je bližšie kôš. Odomknem si, vysypem kôš, vyjdem z izby a zamknem. Študenti väčšinou ešte spia, alebo práve odchádzajú do školy. Niektorí sa na noc asi nezamykajú, alebo už odomkli, ale ja zamknem vždy, keď odchádzam, mám to jednoducho v krvi. Nechápem, prečo sa na to niektorí sťažujú. Minule sa na mňa jedna slečna nahnevala, pretože šla na skúšku. Keď som prišla, akurát sa obúvala. Zobrala som kôš, ako vždy, vyšla som z izby a zamkla. O 5 sekúnd slečna vyletela z izby a veľmi nepekne sa na mňa pozrela. A ani za sebou nezamkla! No prosím, človek im chce dobre a oni takto. Dokonca si myslím, že mi niekedy robia napriek. Raz som tak šla do jednej izby a nevedela som strčiť do zámku kľúč. Bol dnu z druhej strany. Predstavte si, tak som musela vojsť do bunky cez druhú izbu (tú, ktorá je ďalej od koša), prejsť k dverám prvej izby, povytiahnuť kľúč, vrátiť sa, druhú izbu zamknúť, znovu ísť k prvej, ktorú som už mohla odomknúť a až potom zobrať kôš. No hrôza. Keď už rozprávam o svojej prvej rannej činnosti, spomeniem ešte jeden trapas, ktorý sa mi stal. Dievčina tesne pred štátnicami napísala na dvere, že sa do noci učila a že teda ju nemám budiť vyprázdnovaním koša a vyložila tašku so smetím pred dvere. No práve ten deň som prišla do práce neskoro a nestihla som s kolegyňami vypiť kávu, tak som si oznam nevšimla. Vojdem do kúpeľne, vezmem kôš a snažím sa ho vysypať. Búcham po ňom, trieskam a nič! Otočila som ho, pleskla som sa po čele a prekvapene skríkla: „Jaj, veď on je prázdny!" Vyšla som na chodbu a tam som si všimla tú tašku. No čo už, stáva sa.

Ďalšou z mojich povinností je raz do týždňa pozmývať podlahu v každej izbe a umyť WC a umývadlá. Priznám sa, nie vždy sa mi to podarí. Niekedy jednoducho nestíham. Veď po tom, čo vyprázdnim koše sa s kolegyňami stretneme, dáme si druhú kávu a možno okolo jedenástej - pol dvanástej začnem upratovať. A o druhej už odchádzam. A pred tým sa musím ešte prezliecť, no skrátka, nedá sa to vždy stihnúť. Cez semester väčšinou v čase upratovania na izbe študenti nie sú, tak si musím sama vyložiť stoličky a všetky veci, ktoré majú na zemi. Niekedy, keď ich ráno stretnem, poviem im, že prídem neskôr upratať a poprosím ich, aby to urobili za mňa. Ale málokedy to spravia, stále sa vyhovárajú, že nestíhajú, lebo sa musia ponáhľať do školy. Veď tie dve minúty by ich nezabili. Ale viete, tá dnešná mládež... Cez škúškové obdobie sú väčšinou na izbe, učia sa, alebo ich práve zastihnem, keď sa vracajú zo skúšky, teda veci zo zeme vyložia oni. Chudáčikovia, sú dosť nervózni, zrejme z tých skúšok. Keď upratujem, stále chodia z kúpeľne do izby a späť, preskakujú mi ponad metlu, nervózne postávajú pri dverách a hneď ako pozmývam, skladajú stoličky a sadajú si k stolu. Akoby nevedeli vydržať, kým podlaha vyschne! Zákonom schválnosti je, že mnohokrát prídem upratovať, vtedy keď chcú jesť, alebo sa balia a chcú ísť domov. Vtedy sa zdržiavajú v izbe, prípadne mi chodia hore-dole po podlahe a musím sa priznať, dosť mi zavadzajú. Akoby nevedeli chvíľku počkať. Alebo, veď vedia, že chodím okolo obeda, tak by sa mohli ísť najesť niekam inam. A vôbec, nemali by byť v škole? Ja mám dojem, že v dnešnej dobe tí študenti ani do školy nechodia, stále len sedia nad knihami, alebo sa vyvaľujú v posteli. Ja im prídem upratať, teda vlastne im robím službu a oni sa na mňa oboria, že vraj neklopem! Si predstavte tú drzosť! Veď ja mám na rukách gumené rukavice, so sebou vedro, metlu, čistiace prostriedky, vo vrecku obrovský zväzok kľúčov, ledva sa vláčim a ešte by som mala klopať? Veď ja ich nechodím špehovať, len si robím svoju prácu. A ak si myslíte, že je jednoduchá, veľmi sa mýlite. Musím sa priznať, nemám práve ideálnu postavu a pri umývaní podlahy sa raz-dva zadýcham. Často si musím aj trikrát oddýchnuť, kým poumývam jednu izbu. Potom je jasné, že za jeden deň stihnem tak tri izby. Najhoršie je, keď niektorá z nás ochorie a my si musíme upratovanie na jej poschodí rozdeliť. Potom nestíham už vôbec nič. A vzniká z toho strašný chaos. Napríklad pred dvoma týždňami. V piatok som pozmývala podlahu v izbe, ktorú mala upratovať moja chorá kolegyňa. Študentka, ktorá tam bola, sa akurát balila, takže mi to trvalo obzvlášť dlho, kedže mi pobehovala po izbe. No a v pondelok tam šla upratovať moja druhá kolegyňa. Zdalo sa jej, že je tam nejak veľmi čisto, tak sa pýtala študentky, ktorá práve bola na izbe, kedy sa naposledy upratovalo. A predstavte si, ona nevedela! Tak zavolala mňa. Dobehla som až z druhého konca chodby. A slečna, ktorá bola o desiatej ešte v posteli tvrdila, že ona prišla len v nedeľu, a teda nevie, kedy sa upratovalo. Akoby sa nemohla opýtať spolubývajucej! Veď to má byť ich prvoradá starosť, či im v izbe umývali podlahu a kedy. Ani porozprávať sa tí dnešní študenti nevedia. A potom máme my zbytočnú robotu.

Okrem toho, že je to práca dosť náročná, je tu celkom zábava. Často ma prídu pozrieť aj kolegyne z iných poschodí. Zakričia na mňa z plných pľúc a ja ak som práve v nejakej izbe, vyjdem na chodbu a pokecáme. Niekedy, priznám sa, som pri upratovaní taká zamyslená nad tým, čo mi ešte treba urobiť, že na mňa musia kričať aj viackrát, kým si to uvedomím. Potom si zo mňa kolegyne robia srandu, že ešte na štvrtom poschodí počuli, ako na mňa na siedmom kolegyňa kričí. Čo už, ja im smiechu doprajem, veď sme kamošky.

Keď doupratujem, niekedy ešte skočím k nejakej kolegyni na kus reči a potom ideme spolu domov. Ak sa podarí, stále sa pozbierame všetky do jedného výťahu. Tá ktorá je na najvyššom poschodí, na deviatom, nastúpi, zvezie sa na ôsme, z výťahu zakričí na kolegyňu, podrží otvorené dvere a počká ju. Potom sa spolu zvezú o poschodie nižšie a tak ďalej, až celkom dole. Tá na prvom to má najhoršie, pretože pripravená musí byť už o druhej, ale niekedy to trvá aj pol hodiny kým sa tam dostaneme, pretože na každú sa musí chvíľu čakať. Ale je nám cestou dolu veselo. No niekedy sa stáva, že funguje iba jeden výťah a vtedy sa musíme čakať na vrátnici, pretože študenti sú nervózni, že ho blokujeme. Ako keby nemohli ísť pešo! Veď nohy majú mladé.

A to je môj bežný pracovný deň. Aj keď je to práca namáhavá, mám svoje zamestnanie rada. Akurát mi trošku lezie na nervy, že cestou domov som žena idúca zo zamestnania a doma sa znova zmením na upratovačku.