.čas nula

  Nájdem si miesto kde sa budem cítiť naozaj dobre. Skrčený ako guľa z novín. Niekde v zabudnutej budove na predmestí, niekde medzi železobetónom a mladými brezami. Zo škár v paneloch by vyrastala tráva a ja, bosý, kráčam naverímboha. Na mlákach by boli olejové škvrny, spustil by sa tichý dážď a kabát by mi voňal potuchlinou.

"Neskuvíňaj!" Dievča sa triaslo od strachu, podchvíľou vydávala pískavé zvuky. "Ak sa budeš metať, bude to ešte horšie." Malo čokoládové oči, strapaté, chýbala jej náušnica. Zubami odtrhol pásku, "tak a teraz ťa zavesím", oceľová konštrukcia stroja v továrni ponuro škrípala.

   Na chudých prsiach by sa mi hompáľal mesačný kameň, nie veľký, tak za nechet a vo vrecku nohavíc zbytočná náušnica. V ušiach zaľahnuté a predstieral by som zívanie aby mi prasklo v bubienkoch, sánka by mi podivne pukala, v studených rukách zvieram odkaz od matky.

Hrdzavé rameno, na ňom dievča v podivnej póze, hlava medzi nohami, čierne vlasy smerujú k zemi. Chlap si len popiskuje a uprene sa jej díva do očí. Pokrúti znechutene hlavou, "nemrač sa", hladí ju pestovanou rukou. V hale sa postupne rozsvecujú reflektory, "to je ono", berie do rúk fotoaparát.

  Vyberám si črepiny z nôh, boľavé by som si ich chladil na studenom betóne. A potom by mi bolo ťažko, tak ťažko, že by som sa pod tou ťarchou skláňal k zemi až napokon sa zvalil do prázdnych jutových vriec, nosom k potkaním hovnám, ústami k hnilobe.

Spoza zaprášených okien vykukujú chlapci a so vzrušením sledujú nahé dievča a chlapa, ktorý jej cez ramená prehadzuje dlhý kabát. Dievča má roztečenú maskaru a vďačne sa opiera o mužove rameno.