Na to sa neumiera.
http://citanie.madness.sk/view-2934.php
Aká nádhera.
Obloha krvácala. Od horizintu sa po celom nebi rozlievala červená farba.
Malé dievča sa na to všetko pozeralo a pohľadom sprevádzala Slnko počas celej jeho „krížovej cesty“. Sedela na zemi pri záhone ruží, ktoré z posledných síl odolávali horúčavam tohto leta. Vôňa jej lupeňov ju pošteklila v nose. Siahla opatrne medzi tŕne a oddtrhla jednu krásne červenú. Zrazu si na jeden z lupeňov ruže, ktorú si oddtrhla sadol motýľ. Zrejme sa tu chvíľu zastavil, aby si oddýchol uprostred dlhej cesty a načerpal nové sily. Úchvatne hľadela, ako roztvoril veľké krídla, ktoré zahrali množstvom pestrých farieb.
Poď ku mne, maličký.
Na jej úžas motýľ naozaj vzlietol a pristál na jej otvorenej dlani. Bol ľahký, ako pierko. Natiahla ukazovák a pohľadila ho jemných krídlach. Pritom necítila, že by sa bola niečoho dotkla. Na prste jej zostalo niečo mastné a na motýľovom krídle ostala romazaná čmuha. Motýľ sa strhol ako pri obarení. Zavrel krídla a začal cúvať dozadu. Začula, ako ju volá mama.
No, vzlietni.
No nehýbal sa. Potriasla rukou a motýľ sa zošuchol do trávy. Zmätene na neho chvíľu hladela, až pokiaľ sa volanie mamy neozvalo znova. Nechala ho ležať a pobrala sa dovnútra. Tú ružu si vezme do izby. Nájde pre ňu nejakú peknú vázu. Premýšlala nad tým motýľom. Žeby bol mŕtvy? To je predsa hlúposť. Čo by ho zabilo a nedovolilo mu lietať? Jej dotyk?
Veď kto už len počul o smrtiacich dotykoch. Zvlášť keď sú také jemné. S úmyslom spôsobiť radosť. Zvonivo sa rozosmiala.