miniatúrne vraždy ťažkých rán *

Denné svetlo z rána

ma vtláča do ulít povrchnosti

hlbšie,

bolí ma chrbát v tesne.

Rozbitý kus nábytku leží v rohu,

vtedy pri tebe cítim matne

visieť ticho

a za ním nepodstatný tieň hádžem o podlahu.

Dotyky dopadajú v zvláštnych uhloch

pri dusnom tepe slov.

Odchádzam.

Na obrovskej križovatke ochabnuto sledujem ľudí naoko-lo

ako stoja, ako sa prihovárajú..

Ale slovné bubliny sa nedriapu ku mne.. stúpajú k nebesám a puk-

kĺzavé pohľady, potešné gestá

ticho - hluk.

Dobýja ma chuť vyvetrať vzduch.. je tam zbytok niečoho.

Doskáčem ku konečnému začiatku chodníka ťažkých rán ,

obzriem sa

nič

život priemerne plynie ďalej,

hrám melódie na vlase z rukáva

skrehnutá s vetrom

sa zhováram

-

melodické.