Rozhovory pred smrťou

- Dobrý deň, seržant.
- Aj vám, pane.
- Ako sa dnes cítite?
- Nemyslím, že to bola vhodná otázka, vzhľadom na situáciu v ktorej som, pane.
- Dobre, spýtam sa inak, bolo vám dnes horšie?
- Ako včera? Áno pane, dnešnú noc som krvácal viac.
- To ma mrzí.
- Iste…,prosím, nechajte ma tak, dobre? Výsmech a irónia mi momentálnu situáciu nezlepšia…
- Teraz ste bol neúctivý. No vzhľadom na to, že to budete mať za chvíľu za sebou, mám vám niekoho zavolať?
- Ak by ste bol taký láskavý, zavolajte mi moju Lucy, ďakujem.
- Dobre, hneď ju zavolám… A ďakujeme za služby. Náš oddiel príjde o dobrého človeka.
- Ak by som mal čo i len trochu viac síl za tieto reči by som vám rozbil hubu, pane.
- Ale nemôžete, je to tak? Zavolám vám tú… štetku.
- Dajte sa vypchať, pane.
…
- Ahoj Lucy.
- Čo si si to na seba zase našil?
- Nič, splnil som rozkaz. Bola to však pasca.
- Tú rozprávku už sme počuli. Alebo mi povieš, čo sa tam naozaj stalo, alebo si tu zhni a maj sa.
- Nie, nie prestaň, ostáva mi 8 hodín a ty sa chceš hádať? Kašli na to.
- Máš pravdu, prepáč. Povedal si niekomu, čo sa naozaj stalo vtedy v Zambezi?
- Nie, lebo som to sľúbil, ale aj tak by ma každý vysmial.
- Veríš mi?
- Nie.
- Ty si fakt muž slova, raz povieš a tak aj urobíš. Uvedomuješ si ale, že ak si to vezmeš do hrobu, navždy ostane tvoje meno poškvrnené?
- Viem, ale mne to vadiť tam hore nebude, čo tam po mene? Aj tak sa na mňa o chvíľu zabudne…
- Bolí ťa to moc?
- Si neskutočná! A niekedy ma fakt prekvapuješ. Mám rozstrielané telo,chýbajú mi dve končatiny, mám za sebou 22 operácii, krvácam. Vidíš toto všetko, je ti z toho na zvracanie a ešte sa spýtaš, či mato bolí… Za 8 hodín umriem.
- Prepáč mi. Počkaj, ty umrieš za 8 hodín? To sa s tým nedá nič robiť?
- Dá, samozrejme, že dá. Dokonca doktori povedali, že sa môžem vyzdravieť, problém je však v tom, že za 8 hodín mi dajú smrteľnú injekciu ako vyvrcholenie ich trestu, ako keby im toto nestačilo…
- Mhm.
- Je to pravda?
- A čo máš teraz na mysli?
- Kým som bol preč, zahla si mi.
- Odkiaľ to vieš?
- Každý, keď ma vidí mi to hovorí.
- No, ehm, dobre, zahýbam ti, ale bol si furt preč, chápeš?
- Ty štetka! A kto je podľa teba lepší než ja?
- Tim.
- To nemyslíš vážne, že nie?
- Hneváš sa?
- Jasne že sa hnevám, čo si myslela, že vám dám požehnanie ako v “ Neveste na úteku“?! Prosím ťa vypadni, lebo ťa zabijem!
- Nechcem, aby to skončilo takto!
- Ver mi, že ani ja.
- Prepáčiš mi prosím všetko, čo som ti spravila? Prosím, som hrozná, viem, ale skús ma pochopiť. Prepáč, nemyslela som.
- Ty si niekedy myslela?!
- Chápem, že si nahnevaný, už ti dám pokoj.
- Konečne.
- Zbohom Brian, (smrk), prepáč mi.
- VYPADNI TY ŠTETKA!!!!! A bodaj by si zažila to isté, čo vďaka tebe zažívam teraz ja!
- Však už idem.
…
- Ako to prebehlo?
- Dosť na draka, ale už je to za nami.
- Lucy, prečo si k nemu bola taká milá?
- Lebo ty si bol predo mnou k nemu taký hnusný!
- Nie, môže si za to sám…
- Ty si ho vyprovokoval!
- Áno a spravilo mi to nesmiernu radosť!
- Fajn.
- Ten Tim bol dobrý nápad, gratulujem.
- Ó, ďakujem, si milý.
- Vie o našom dieťati?
- Nie a ani nebude vedieť.
- Pravda, už by sme nevyužili tú injekciu. Rovno by dostal infarkt.
- Ako myslíš, ale ja s tým nesúhlasím.
- Á svedomie sa ozvalo, čo? No nič. Zlato, počkáš ma v aute, ešte tu dovybavujem jednu vec. Aha, zvoní na zvonček. Idem za ním. Počkaj ma, dobre?
…
- Čo ste chceli?
- Svojho právnika.
- Teraz? Je trochu neskoro, nemyslíte, za 6 hodín už nič nevyrieši…
- CHCEM SVOJHO PRÁVNIKA!
- Dobre, neziapte mi tu, hneď prijde.
…
- Prajete si pán Lowdell?
- Áno, prosím, dajte mi papier a pero.
- Načo?
- Chcem napísať pravdu o tom, čo sa stalo v Zambezi a ako to vtedy naozaj bolo. A prosím, aby ste to uverejnili do novín presne za rok. Nech sa každý dozvie neprifarbenú realitu.
- Ako si želáte, pán Lowdell.
…
- Hotovo.
- Dobre, ďakujem, ten list uzrie svetlo sveta až za rok.
- Keď sa vás budú pýtať, povedzte, že sme sa rozprávali o sovách.
- Ako? Neblúznite?
- Nie, verte mi. Bolo to krycie meno operácie, kotrú pán kapitán absolátne zbabral a nerád o tom rozpráva. Vtedy vám dá pokoj. Dokonca uvidíte nádherne bordový odtieň, aký sa inokedy nevidí. A prosím, schovajte ten list.
- Hehe, dobre, ešte niečo?
- Áno, prosím podajte mi vodu.
- Dobre.
- Teraz do nej toto prosím nasypte. Už sa mi moc trasú ruky.
- Čo to je?
- Jed, dala mi ho sestra. Bude fungovať až za 3 hodiny. Nebudú upodozrievať, že ste ma zabil.
- Načo to robíte? Aj tak umriete.
- Nechcem jednému človeku spraviť radosť zo svojej bolestivej a potupnej smrti.
- Dobre, všetko spravím, ako ste povedali.
- Ďakujem.
- Zbohom, rád som vás poznal.
- Aj mne bolo potešením, zbohom.
…
- Dnešnej noci už nebude krvácať.
- Nie, to nie, (smrk) už to má za sebou.
- Zaujímalo by ma, ako sa cítil.
- Si bezcitná beštia!
- Ale no tak Lucy!
- Zastav auto.
- Nie.
- ZASTAV AUTO!
…
- Vraj sa zabila. Poslednou dobou sa často hádali a jedného večera to nezvládla.
- Nehovorte, tá Lucy, čo sa vláčila s tým kapitánom?
- Hej, vraj ju našiel doma obesenú.
- To je naozaj smutné. Ja som zas počula, že ten jej bývalý, ako sa len volal, Brian Lowdell umrel predčasne. Úprimne, spravil dobre, aspoň umrel so cťou a nie ako zločinec.
- To máte pravdu. Mimochodom máte nádherné karafiáty pani Gilfeldová.
- Nehovorte! Ani vaše nie sú zlé.
- Naozaj? Nemyslím, napadli ich vošky.
- Nehovorte, to je zlé. Dám vám na to postrek.
- To budete milá, ďakujem. A ako sa má váš syn? Ešte stále v Amerike?
- Áno, dokonca sa aj oženil!
- Takže budete čoskoro babičkou…