18

Významný deň? Pre koho?
Pre mňa nie...
Jasné dakedy...
Každý o tom sníval -
osemnástka, dospelosť...

A teraz?
O čo som dospelejší?
O nič, ani len o piaď.
Je to len deň, nič viac,
len deň...

Oslavy? Načo?
Čo som dokázal, že môžem oslavovať?
A prečo by som mal oslavovať,
ak aj niečo dokážem?
Tak načo?
Čo teraz môžem a do teraz som nemohol?
Chlastať?.... asi nie...
Milovať?...určite nie...
Á, už viem, voliť....

Zase voliť nejakých buzerantov,
ktorí si hrabú, hrabú tie
prekliate prachy...
Nebudú šťastní...
Ó, Bože "ďakujem" za dospelosť....

Som dospelý, na papieri,
na papieri, ktorý je krehkejší
než snehové vločky za oknom.
Je zo mňa muž... Alebo nie?
Čo ma robí mužom?

To, že sa ubránim citovým návalom?
či tým, že sa vzdám detských hier?
začnem počúvať hluchého skladateľa?

A prečo by som mal?
Očakáva sa to odo mňa?
Kto to prikázal?
Ty? On? Oni? Vy?
Prečo mám byť časťou
práve vašich predstáv?

Kým ste, že súdite?
z vysoka na vás kašlem.
Nebudem nosiť vaše stupídne masky,
pod ktorými driemu vaše skutočné,
prirodzené zvieracie pudy
a ticho maskám závidia.

Ja som mužom s detskou dušou
a hravým srdcom...
Zahrám si na gitare, lebo to chcem
a je mi jedno kde,
ak z toho budem mať radosť,
nikto mi v tom nesmie brániť.
Nehľadajte v tom egoizmus....

Skrývate sa pred búrkou?
Bojíte sa bleskov?
Prečo? Vy sami ste búrky... seba sa bojíte...
vy sa ničíte bleskami... Tak to už pochopte.