Oddelenie vrážd. 3. kapitola - Dom hrôzy

„Smiem vám niečo ponúknuť?" spýtala sa, keď sme sa usadili.

„Nie, vďaka," odvetila som rýchlo a počkala kým sa aj ona posadí.

„Pani Gertzová, je vás manžel doma?" spýtal sa Peťo.

„Och, je mi ľúto, ale Moritz je momentálne pracovne mimo štátu. Poviete mi o čo ide?"

„Ide o vašu dcéru. O Barboru Gertzovú," začala som.

„Že ma to neprekvapuje. Čo zas vyviedla?" spýtala sa chladne.

„Je nám ľúto, ale vašu dcéru niekto zavraždil," povedala som a sledovala som ako jej stuhol výraz na tvári. Nemo na mňa pozerala, pričom z jej výrazu sa nedalo nič vyčítať.

„No," odmlčala sa. „To je smutná správa," povedala napokon.

Pohľadom som zablúdila k Petrovi, ktorý sa tváril rovnako zmätene ako som sa cítila.

„Aj máte páchateľa?"

„Pracujeme na tom," vravela som. „Vlastne, by sme vám radi položili zopár otázok."

„Pýtajte sa."

Letmo som si všimla ako sa Peter netrpezlivo pomrvil na stoličke, čo bol jasný znak toho, že ho táto osoba zjavne začala rozčuľovať.

„Mala vaša dcéra nejakých nepriateľov?" položila som prvú otázku.

„Myslíte okrem polície a jej rodičov?" odvetila mi ironicky. „Lepšia otázka by bola, či mala vôbec nejakých priateľov," odmlčala sa. „Akokoľvek sme sa s manželom snažili, tak sa neustále stretávala s rôznymi pochybnými ľuďmi."

„Vedeli by ste nám povedať ich mená?" spýtal sa Peter.

„Pozrite, asi po tridsiatom probléme som sa prestala zaujímať o to, s kým sa stretáva, alebo čo robí. Skrátka som už nevládala a v kútiku duše som si myslela, že ak uvidí, že nás už nemá čím vytočiť, tak sa jednoducho spamätá a polepší sa," vravela. „Ale to je jedno, skrátka, nech si už mená akokoľvek zle pamätám, tak viem, že takmer vždy tam figurovalo meno Lukáš Dráb."

„Lukáš Dráb?" zopakovala som.

„Áno, jej spolužiak a asi jeden z mála priateľov, ktorých mala, ak nie aj niečo viac," na chvíľku vstala a odišla z miestnosti.

„Nech sa páči," povedala, keď sa vrátila a podávala mi kúsok papiera. „Adresa jej školy a k nemu domov, ak by ste ho v škole nenašli."

„Ďakujeme, určite za ním zájdeme."   

„Pani Gertzová, je tu ešte jedna vec, na ktorú sa musíme spýtať," ozval sa opäť Peter. Pozrela na neho. „Vedeli ste, že bola tehotná?"

Miestnosť zaplnilo ticho. Pozrela som na kolegu, ale ten nespúšťal zo ženy oči.

„To som netušila," povedala napokon.  

„Nenapadá vás niekto iný okrem toho Lukáša Drába, kto by mohol byť otec?" pýtal sa ďalej.

„Je mi ľúto, ale o jej milostný život som sa nezaujímala," povedala ostro, čím nám dala jasne najavo, že nás má už plné zuby. Čas odísť, pomyslela som si.

„Ehm," vstala som. „Ďakujeme za váš čas. Čokoľvek by vás napadlo, tak nám dajte vedieť," lúčila som sa.

„Dovidenia," rozlúčil sa aj Peťo.

„Tomu hovorím dobré rodinné vzťahy," ozval sa opäť, keď sme si sadli do auta.

„Stále lepšie ako u nás doma," reagovala som, keď som si predstavila svoje rodinné zázemie.

„Čo teraz? Ideme sa pozrieť na zúbok tomu mladému?" zmenila som tému, ale skôr ako mohol reagovať mu zazvonil mobil.

„Kras," ozval sa. „Rozumiem, hneď sme tam," zložil. Spýtavo som na neho pozrela.

„Našli ten dom," odvetil stručne a naštartoval.

„Fajn, takže škola, alebo miesto činu?" opýtala som sa.

„Kameň, papier, nožnice?" odpovedal protiotázkou.

 „Nedbám," súhlasila som, a keďže som vyhrala právo výberu, vybrala som si miesto činu.

*****

Mala som pravdu. Dom do ktorého som mierila, bol od miesta nájdenia tela vzdialené asi dvadsať minút cesty autom.

Starý, zjavne opustený dom už skúmalo niekoľko policajtov. Kde-tu bliklo modro-červené svetlo naďalej prichádzajúcich policajných áut.

„Poručíčka Hanová?" pristavil sa pri mne neznámy strážmajster. Prikývla som.

„Poďte prosím za mnou," vravel a viedol ma do zatuchnutého domu. Ihneď po vstupe mi do nosa udrel zápach plesne, čo však bolo nič oproti zápachu, ktorý som pocítila vo chvíli, keď som postupne vstupovala do pivnice. Zatuchlina, hniloba, prach zmiešané s plesňou.

Žalúdok mi skrútilo, nos som si zakryla rukávom. V pivnici už okrem nás bolo niekoľko mojich kolegov. Medzi nimi aj nadstrážmajster Šebo.

„Tak ste tu," ozval sa hneď ako ma zbadal. „Kde máte kolegu?"

„Zdržala ho iná práca," odpovedala som a poobzerala som sa naokolo. „Vyzerá to tak, že tu si na upratovanie veľmi nepotrpel," poznamenala som.

Zaschnuté krvavé fľaky boli takmer po celej kamennej dlážke.

„Vzorky už putujú do laboratória," povedal mi nadstrážmajster automaticky.

„Iné sa tu nenašlo nič?" pýtala som sa skúmajúc pochmúrnu miestnosť.

„Okrem pár úlomkov kostí, ktoré predpokladáme, že pochádzali z rozdrvenej lebky obete nie a aj tie, už putujú do laboratória," odvetil.

Takže zuby sú skutočne trofej, pomyslela som si. Odrazu mi pohľad zablúdil na tri tenké pásiky vyryté v dreve, ktorým bola miestnosť obložená. Na pravú ruku som si natiahla jednu bielu latexovú rukavicu a ukazovák, prostredník a prstenník som priložila na škrabance.

„Nadstrážmajster Šebo," zavolala som si ho k sebe. „Pozrite," ukázala som na tri pásiky.

„Škrabance?" spýtal sa. „Možno sa obeť bránila," povedal.

„Hej, možno," prikývla som a pozrela som na neho. „Problém je len v tom, že naša obeť mala pod nechtami čisto." Zazvonil mi telefón.

„Áno Tomáš?" ozvala som sa.

„Práve som preskúmal vzorky, ktoré ste mi poslali a myslím, že máme problém."

„Vieš, že ma to ani neprekvapuje?"

„Zo štyroch vzoriek sa len jedna zhoduje s krvou našej obete."

Ostala som ticho.

„Si tam?"

„Áno. Vieš mi aj povedať komu patria ostatné vzorky?"

„Dve z troch ešte nie."

„A tá jedna?"

„Možno by bolo lepšie, keby sa stretneme osobne."

„Tak to vyklop."

„Megi, tá vzorka patrí Kláre Hanovej."

„Čo...," dostala som zo seba. Jedinú Kláru Hanovú, ktorú som poznala, bola moja už šesť rokov nezvestná mladšia sestra.