Zbohom... dub!

Zbohom dub

V náručí snov som plával

po mnohé letá, zimy a pol druha tucta krát

už vietor zobliekol ten dub,

ktorý ma rok čo rok vyprevádzal

a vítal, keď som z dní  neúrodných

prichádzal späť.

A predsa tu ešte stojí

a je mocnejší, než vtedy.

Tak i ja.

Povedať Zbohom tej kolíske bezpečia,

čo deň čo deň mi otvárala vieru v sny.

Rozlúčiť sa naveky s tichou vďakou na perách

a naposledy vykročiť popri tom dube,

na ktorom práve pučia prvé plody lásky.

A už sa neobracať späť.

Boh ti žehnaj! - teplo domova.

Bolo si mi útočiskom,

aby novým bol som i sám.

Dalo si mi vieru v objatie

a vysielaš ma tam,

kde ho treba viac,

Na pusté pláne,

kde dubov niet.

Teraz už sám,

so spomienkou na teba,

láska,

vydať sa cestou svojou potrebujem.

Naposledy s mocným dubom rozlúčim sa

a vydám sa tam,

kde do neúrodnej zeme

vložím mocné semä.