Ani prvý, ani posledný padlý anjel

Ja

ako Lótova žena

cestou vzad

stúpam na míny.

Spomínam

ako bolí strihanie dievčenských vrkočov

sledujem med.

Falošne preteká brázdou

ktorú za sebou necháva kríž

čo si mi pribil na plecia.

Dlho

som zapaľovala signálne ohne

a modlila sa k mŕtvym bohom

prosila som slepých básnikov

a pouličných muzikantov

aby už tiež zdochli

a môžem ich vytriasť z vlasov.

Dlho 

som zapaľovala signálne ohne

                                          ...už neprikladám...

Ty

až dnes otváraš slepé dlane

záfalo fúkaš do mokrej pahreby

keď z chladných dotykov pier

praskajú kmene stromov s našimi menami

aj olej poslušne splynie s vodou.

A ty s hrôzou zistíš

že to nie je sedmokráska

                                  ľúbi

                                        neľúbi

                                                ľúbi

                                                     neľúbi...

Tak už prestaň!

to trháš perá anjelovi...

V amoku ho šklbeš

zvieraš

a prosíš o rozhrešenie.

Zlatko, tak ho pusť...

                                       už nedýcha.