Portrét miznúcej mladosti

Čakala v prevísajúcej korune jablone. Ak do večera nepríde, opadnú z neho všetky kvety a ona tu ostane stáť rovnako povädnutá a nepobozkaná.

Povetrím vanula vôňa jeho ryšavých vlasov. Prstami prechádzala po kôre stromu. Bola rovnako drsná ako jeho drobné chĺpky na brade.

Včera - posledný aprílový deň, keď ešte nikto nesmie sedieť na zemi bez toho, aby ho na druhá deň nezlomila kolika, alebo raky točili jeho močový mechúr, ležala vedľa neho úplne nahá pod rozkvitnutou čerešňou.  Pritlačená uchom k zemi počúvala tlkot prebúdzajúcej sa jari.

Posadil si ju pred seba. Jej ľavú ruku rozpažil a na pulzujúcich žilkách zápästia chytal akordy. Brnkal jej po bruchu a do krku vdychoval vlhké slová o máji.

Teplo z neho sa v nej rozlievalo a po kvapkách stekalo do vyprahnutej pôdy.

Dohodli sa, že sa tu znova zajtra ráno stretnú a pobozká ju  pod rozkvitnutým stromom.

Skôr než začalo svitať, vybehla naboso z domu na kopec. Keby vedela, že sa sem už nikdy nevráti, ustlala by si posteľ a obula topánky.

Do rána vietor rozfúkal všetky kvety čerešní.

Večer, keď sa fialovo stmievalo, vyzerali stromy na kopci ako nahé ženy v okne katedrály. Vtedy si kľakla oproti zapadajúcemu slnku, privrela oči a nechala ho, nech sa hrejivo dotýka jej tváre. Zdalo sa jej, že konečne prichádza, ale bol to len zvírený kŕdeľ hrdzavého lístia, čo opadol zo stromu.

Začalo silno fúkať a vietor jej z ucha vyfúkol zopár tónov.

Postupne  zabúdala na melódiu a slová o ktorých jej spieval. Prázdne miesta v nej sa zatiahli plazivou samotou a pískaním vetra.

Pokožka rúk sa jej scvrkávala a vystúpili na nej hnedé starecké škvrny. Keď hladkala kmeň stromu, ich zvráskavený povrch sa čoraz viac podobal zošúverenej kôre.

Nemohla vidieť svoju starnúcu tvár, len sivé rozviate vlasy a zhrbenú postavu, ktorá sa čoraz viac skláňala k zemi.

Keď sa už takmer celá borila v zátokách staroby, jeho zahmlený obraz sa úplne rozplynul.

Holé konáre stromu sa k nej sklonili ako skostnatené ruky prievozníka.

Pozrela do doliny. Červená strecha domu, v ktorom kedysi žila, sa rozpadla. Na dlážke z udupanej hliny sa ako dve slepé mačatá k sebe túlili časom vyblednuté topánky.  Pod ruinami v prachu stála neustlaná posteľ z lešteného orecha, prevŕtaná hladnými termitmi. Už nevládla zísť dolu a ľahnúť si do nej a čakať, kým ju smrť preloží do drevenej truhly.

Do stuhnutých dlaní stromu opatrne vložila vráskavé jablko. Cestou na druhý breh, keď zabárala bosé nohy do chladnej hliny, doľahol k nej niekde z diaľky závan letmej mladosti a zopár tónov o vlhkom máji.

Možno stála pod nesprávnym stromom, ale vtedy, keď vtáci leteli príliš vysoko a slnko sa takmer dotýkalo zeme, čerešne už dávno odkvitli.