Oddelenie vrážd. 4.kapitola - Drobec

Unavenú tvár som si opláchla studenou vodou a bez toho, aby som si ju utrela som sa zadívala na svoj odraz. Zo zrkadla na mňa hľadela tridsiatnička, momentálne nenalíčená, takže jej vek by mnohí pokojne tipovali minimálne na tridsaťpäť a viac.

Kvapky chladnej vody pomaly stekali po mojej vychudnutej tvári, na ktorej vďaka ustarosteným šiestim rokom už nebolo vidieť ani náznak kedysi veselej bacuľky.

Svetlo hnedé vlasy z rána zopnuté do prísneho uzla už začali kde-tu protestovať, takže mi miestami vykukli aj neposlušné kučery.  

Drobec, tak som zvykla volať svoju malú sestru Kláru, keďže bola odo mňa o šestnásť rokov mladšia. Zatiaľ, čo ja som bola len hlúpa nehoda, ako to o mne v záchvatoch hnevu vravievala moja matka, tak Klára bola plánovaná a na jej príchod sa spoločne s mojím otčimom veľmi tešila. Preto, keď ako osemročná zmizla, bola som hlavne ja tou zlou, ktorá ju nemala dvadsaťštyri hodín denne na očiach a ktorá ako budúca policajtka už na začiatku „svojej kariéry," hoci som ešte navštevovala posledný ročník policajnej akadémie, zlyhala.

V tej dobe som už mala dvadsaťštyri rokov, žila som v malom podnájme a svoju rodinu som navštevovala len sporadicky. Vždy som bola totiž názoru, že s matkou vychádzam lepšie, keď sa nejakú tú dobu nevidíme a, čo sa týkalo otčima, tak ten ma v podstate ani nebral ako člena našej rodiny. Mohla by som povedať, že Klára bola práve to spojivko, ktoré ma vždy donútilo zastaviť sa u nás aspoň dva - tri krát do týždňa.

„Čauko," pribehla vždy ku mne a veľkými zeleno-modrými očami, jedinou našou spoločnou črtou, ktorú sme zdedili po matke, skúmala, či som jej opäť priniesla nejakú tú dobrotu. Iskričky v jej očiach ma vždy vedeli nabiť pozitívnou energiou, nech už som mala akokoľvek zlý deň.

Všetko sa to však skončilo jedného sychravého jesenného poobedia, keď som ju mala vyzdvihnúť zo školy, nakoľko ani jeden z rodičov nebol k dispozícii. Však na našom dohodnutom mieste ma nečakala, v budove školy tiež nebola a neodišla domov ani s kamarátkami. Hľadali sme ju všade, márne. Hľadala ju polícia, rodina, priatelia. Bezúspešne. Postupne sme to však jeden po druhom vzdali a zmierili sme sa s tým, že ju už nikdy neuvidíme. Viac-menej sme ju pochovali, ale vzhľadom na to, že sa nenašlo nič, čo by naznačovalo, že je mŕtva, tak sme naďalej verili. Dúfali sme, no teraz...

Zo zamyslenia ma vytrhlo klopanie a následné otvorenie dverí. Vo dverách našej spoločnej kancelárie sa objavila čiernovlasá hlava môjho kolegu, i keď miestami by ste mu v nich našli už nejeden striebristý vlas.

„Smiem?" spýtal sa.

„Je to aj tvoja kancelária," odvetila som automaticky. Vstúpil a bez ďalších slov sa posadil za veľký drevený stôl v strede miestnosti upravený tak, že jedna strana patrila mne a druhá jemu.

Ešte raz som sa na seba pozrela, no nakoniec som si konečne utrela tvár a tiež sa posadila za stôl. „Ako bolo medzi stredoškolákmi?" spýtala som sa.

„Nijak zaujímavo. V škole sa neukázal už pár dní a keď som zašiel k nemu domov, tak mi jeho matka len neochotne povedala, že dneska ho nezastihnem, vraj sa mám, zastaviť zajtra."

„Nevedela som, že si nechávame určovať kedy máme hovoriť s podozrivými."

„Nemaj obavy. Myslím, že som jej dosť jasne vysvetlil, že pokiaľ nebude zastihnuteľný, tak ho dáme predvolať. Z jej výrazu sa dalo vyčítať, že príchod policajného auta do vyčačkanej štvrti, ešte aj k fajnovej rodine by asi nebola najlepšia reklama pre jej reputáciu."

„Takže ďalší bohatý synáčik?" spýtala som sa prekvapene. Prikývol.

 Chvíľku nastalo ticho. Obaja sme sa začítali do spisov o dnešnom prípade, pričom si Peťo na nos nasadil svoje typické hranaté okuliare, ktoré nosil iba v kancelárii. Po tejto chvíľke mlčania som odrazu pocítila jeho skúmavý pohľad.

„Trápi ťa niečo?" spýtala som sa bez toho, aby som na neho pozrela.

„Ako ti je?" odpovedal mi otázkou.

„Ako asi..." odmlčala som v snahe nájsť správne slová. „Prešlo dlhých šesť rokov a aj keď sme prehľadali všetko naokolo, nenašli sme nič. Teraz sme náhodou narazili na krvavú škvrnu, ktorá patrila jej a ja mám pocit akoby som sa po druhý krát dozvedela, že zmizla. Že je tu skutočne možnosť, že je mŕtva. Navyše teraz je tá možnosť omnoho pravdepodobnejšia,"

opäť som sa odmlčala. „A najhoršie na tom všetkom je, že si neviem samú seba predstaviť ako to oznámim svojej matke."

„Mrzí ma to," povedal mi Peťo, keď usúdil, že už nemám čo povedať. Prekvapene som na neho pozrela. „Prestaň s tým. Ty predsa za nič nemôžeš. Mrzieť to bude toho, kto sa vôbec opovážil siahnuť na moju sestru. Toho, kto sa jedného obyčajného dňa odrazu rozhodol, že ju vezme svojej rodine. Len sa mi dostane pod ruky," vravela som s blčiacim pohľadom a zlosťou v hlase.

*****

Bolo osem hodín večer a ja som konečne prekročila prah svojho bytu. Uťahaná som sa donútila vyzuť, vyzliecť a dopriať si horúcu kúpeľ.

Z relaxačného kúpeľa ma vytrhlo naliehavé zvonenie pri dverách. Rýchlo som cez seba prehodila župan a pobrala sa prekvapene k nim. Cez kukátko som nazrela kto ma o takejto dobe poctil svojou návštevou a keď som zočila známu osobu, rýchlo som odomkla a otvorila. Nižšia žena s ustarostenou a uplakanou tvárou meravo stála pri mojich dverách a v rukách kŕčovito zvierala dokrčený kus papiera. Husté, zafarbené blond vlasy mala rozpustené a strapaté. Oblečená bola do starej teplákovej súpravy a na bosých nohách mala papuče, ktoré zvykla nosievať len po dome. Pri pohľade do jej takmer neprítomných zeleno-modrých očí som priam stŕpla pri pomyslení ako vôbec dokázala šoférovať auto až ku mne domov.

„Mami?!" zvolala som prekvapene.

„Je ... je mŕtva," dostala zo seba vzlykajúc.

„Kto je mŕtvy? O čom to hovoríš?"

„M-m-moje  ma-malé dievčatko," vykoktala a trasúcimi rukami mi podávala dokrčený hárok papiera. Vytlačený text z počítača zaberal takmer celý formát papiera A4, pričom mi oči v momente padli na slová: ...tak nech Vaše dievčatko už odpočíva v pokoji...