platforma

          Na stene sa mihotal tieň, pripomínal ľudské torzo, smutne sa presúvajúce z jednej strany šedobielej omietky na druhú. Tieň sa zhmotnil až pri dverách vedúcich von. Bol stále menší, a keď sa mäsitá ruka dotkla steny, otvorili sa iné dvere, po ktorých sa dalo dostať hlbšie do zeme, až ku kamenným rakvám a tým najtenším koreňom stromov.

          Vyšla z nich Anita, chytila neznámeho muža za ruku a ťahala ho po schodoch do hrobky. Obklopovala ich polotma a lampy plné čohosi lepkavého, podobného vlasom, plné rozkmásaných a suchých pavúčích tiel. Len svetla v nich bolo málo. V hrobke ležia tri rakvy. Muž nechtiac vrazil do jednej z nich. Anita nahlas zhíkla a rýchlo neznámeho presunula pred seba, viedla ho pomaly cez oblúk v stene, ktorá je celá z hliny. Mokrá. Obrastená serpentínami živých vlásočníc.

          Nestretli sme sa niekedy? Spýtala sa  a posadila muža do kresla.

         Neodpovedal. Iba rukami vnímal priestor okolo seba. Anitine mäkké telo. Ale nepočul ju. Nehybne sedel v kresle a ona si znova uvedomila, že muž nemá hlavu. Je to divné. Dívať sa na niekoho, kto nemôže odpovedať. Iba čakať.

          O chvíľu sa v miestnosti objavilo plavovlasé dievčatko. Volalo sa Lila. Anita mu pritisla svoju stoličku, aby si mohlo sadnúť vedľa otca. Na tvári malo bezradný výraz. Keď dievčatko chytilo svojho otca za ruku, trochu sa pohol, tam kde mal kedysi hlavu, nebolo teraz nič. Ale aj tak cítil, že je Lila hneď vedľa.

          Kde zomrel? Spýtala sa Anita. Vytiahla z písacieho stola akúsi knihu a začala v nej pomaly listovať.

          Tu blízko. Šepla Lila. Hneď na ceste. Vrazilo do nás auto, keď sme prechádzali na druhú stranu.

          Hmm... A odvtedy nemá tvoj ocko hlavu?

          Dievča prikývlo.

          Nad nimi zahrmelo. Autá tu v noci jazdia menej, ale aj tak ich hlasy desivo dunia. Vtedy sa hroby natriasajú. Mŕtvi vo svojich truhlách občas otvoria oči.

          Takže bude niekde vonku. Anita zdvihla oči ku stropu. Znova zahrmelo. Bolo obdobie dažďov a tak dnu presakovala voda. Kvapky dopadali tesne vedľa dievčaťa a ono sa zakaždým strhlo.

          Dobre. Pozriem sa do záznamov. Možno tam niečo bude.

          Zova otvorila knihu. Pán Duchoň s dcérou umreli pred troma dňami. Ale nikto v poslednej dobe žiadnu časť ľudského tela nenašiel. Ani len prst.

          Nič. Vzdychla si. Nič. Dnes ráno nám tu niekto nechal iba vrece so  šteňatami. Ale my nie sme žiadna zberňa mŕtvych zvierat! Vtiahla spoza stola platené vrece.

          Liluša sa narovnala a na chvíľu pustila otcovu dlaň.

         Chceš sa pozrieť? Anita k nej vystrela vak. Dievča nazrelo dnu trochu udivene, opatrne doň vložilo ruku, akoby sa bálo, že ho štence uhryznú. Vybralo si celkom čierne psíča. Psíča je mokré, zo zatvorených očí mu tečie hnis. Zdalo sa, že spí. Privinula si ho na prsia a znova klesla na stoličku.

        Mokrá vozovka sa kovovo leskne. Na autobusovej zastávke sedí Kay, vedľa neho Lila. Skáče raz na jednej, raz na druhej nohe. Neustále pozerá na miesto, kde do nej a pána Duchoňa vrazilo auto. Krv zmyla voda. Pod platformou je veľká mláka, hlboká ako priechod do iného sveta.

           Lila do nej neskočí. Čo ak by sa aj ona stratila?

          Odrazu ťahá Kaya k mláke. Nemohla ockova hlava spadnúť do vody? Od vzrušenia sa jej chveje hlas. Pod lampou má pokožku zlatohnedú, oči až neľudsky priehľadné. Kay do nich pozrie trochu nedôverčivo.

           Neviem.

           Spomína si, že keď bol ešte dieťa, vždy sa im vyhýbal. Sú ako brány do iné sveta. Vravel si. Prišli dažde a na ceste sa objavili kaluže. Odrážali sa v nich stromy a oblaky. Tvorili sa priamo pod platformou a on ich musel preskakovať. A raz ho Anita sotila do jednej z nich. Ostal stáť bezradne v zelenej a sivej vode. Nič sa nestalo. Topánky mal plné vody, ale vtedy sa nič iné nestalo.

           Neviem. Možno. Opakuje.

           Lila hádže do mláky kamienok. Kamienok hlasno čľupol a navždy zmizol. Teraz do kaluže pozerá Kay. Leží v nej mŕtva hlava. Chudá, no mäsa je na nej ešte stále dosť. Oči má väčšie než živý človek. Pery plné. Čierne vlasy na nej ešte vždy rastú, obopínajú ju ako liany. Spod hladiny horí fosforovým svetlom hniloby. Dotkol sa jej a tvár sa zavlnila, potom znehybnela. Vedľa jeho odrazu sa objaví Anita. Objíma ho okolo pliec a bozkáva na puknutý spánok.

          Obloha bledne.

         Všetci traja hľadajú v kaluži hlavu pána Duchoňa, ale nikto sa do nej neodváži ponoriť ruku, len Lilušino mŕtve šteňa vybieha z tmy a samopašne skáče do vody.

          Viac sa nevynorilo.

          A potom, keď úplne vyjde slnko, voda sa vyparí, o niekoľko dní opäť spadne z oblakov, ale niekde celkom inde, a všetko, čo v nej zmizlo, už nikto nikdy nenájde.