Largen sa ide ženiť

Largen sa ide ženiť

            Largen sa nechcel ženiť. Ani za svet.

            „Nebudem! Nechcem.. Ja odmietam, doboha! Nebudem.. nie..“ mrmlal si popod nos a vŕtal sa drevenou lyžičkou v divnej zelenej žbrnde, ktorú jeho matka s obdivom nazýva hovädzou polievkou.

            Dvere do drevenej búdy sa so škripotom otvorili, dnu navialo za kilo snehu, a keď sa ozvali nadávky z každého kúta, tak sa dvere konečne aj pribuchli.

            Dnu vošiel takmer hluchý a takmer slepý Nido, Largenov dedo. Podišiel bližšie k sediacemu Largenovi a zavetril nosom ako dáky svišť. Vyškeril sa ako malé decko, keď ucítil tú vôňu a nabral si plnú misku.

            „Dedo, nejedz to. Je tam hovädzina. Zase budeš.. bude ti zle.“

            Nido rýchlo otočil hlavu k stene. „Máme návštevu?“

            Nikto z Largenovej rodiny sa neunúval slepo hluchému dedovi odpovedať, pretože všetci si už zvykli na jeho nezmyselné bláboli a jediný, komu sa ešte chcelo s ním otravovať bol Largen. Severan si vzdychol.

            „Nemáme návštevu! Nejedz to!“

            „Čo? Je ich až sto? Dočkaj, prv sa najem..“

            Largen pomaly chápal prečo sa nikto Nidovi nevenuje a všetci na neho serú. Naklonil sa cez stôl a z plného hrdla zreval na dedka : „Hovädzina!!“

            Dedo takmer vyskočil. „Veď dobre, nekrič.“ A aj tak zaboril lyžicu do polievky.

            Largen pokrútil hlavou. Dokončil svoj obed a so sklonenou hlavou vyšiel z drevenej búdy. Zavrčal, keď sa mu do dverí pricvikol kabátec a sadol si vonku na verandu.

            Nebude sa ženiť! Nikdy!

            A aj by sa oženil, keby to len nebola tá drbnutá sliepka z druhého konca dediny.

            V dedine bola zima. No, čo iné tam vlastne mohlo byť? Všade biele hlady snehu. Nič len sneh, sneh, sneh.. Sem tam dáky vzácny fliačik zelenej trávy, na ktorom sa krčia skupiny vychudnutých kráv obohnaných ohradou. No sláva.

            Dvere sa znova otvorili a von vyšiel dedo Nido. So svojim typickým zafučaním si sadol vedľa Largena. Pozerali sa na vzdialené južné hory, plné ihličnanov, a ktorých vrcholky boli skryté v ponurej hmle. Alebo to boli oblaky? Ťažko povedať.

            „Dedo, čo si myslíš o tej svadbe?“

            „Mhm,“ Nido sa poškrabal na brade, zamyslel sa a zvážil všetky možnosti. „podľa mňa by sme mali zaútočiť na ľavé krídlo, tam kde sú najslabší. A potom vyslať jazdu. Máme lukostrelcov?“

            Largen si vzdychol. „Nie, dedo. Nemáme.“ Nemalo zmysel sa hádať so životom. Bude si ju nakoniec musieť aj tak vziať. „Myslíš, že robím správnu vec?“

            Dedo Nido sa zamračil, vyšpúlil popraskané pery a odvetil : „Stojí za figu borovú! Neverím mu ani tú plešinu na hlave! No, ak sa ukáže nakoniec ako zradca, tak ho môžeš kedykoľvek obesiť.“

            To je nápad! Obesiť. Nespokojná manželka ukončí svoj strastiplný život slučkou.

            „Alebo ho otráviš. Žiaden problém. Za hrsť bolehlavu a koniec.“

            Aj to by šlo. Zadusí sa pri rýchlom hltaní jedla.

            Odrazu sa dedo Nido plesol po čele. „Kurva! Zabudol som! Ako chceme zajtra útočiť, keď som ešte nenakŕmil naše tátoše?“

            A odbehol preč. Largen tomu nevenoval pozornosť. Takže má ju zabiť? Ach doriti, to nie je riešenie.

            „Largen!“ skríkol jeho kamarát Holdan, ktorý sa vynoril nevedno odkiaľ. Sadol si vedľa neho na lavičku.

            „Príprava obliehania Karvillu?“ ukázal na deda Nida, ktorý naháňal unavené kravy po ohrade a pchal im ovsa do papúľ.

            Largen si vzdychol. „Vyzerá to skôr ako útok kavalérie u Šiestich vŕb.“

            Dedo Nido sa, potom ako „úspešne“ nakŕmil žrebcov, snažil vyliezť jednej krave na chrbát. Tá sa začala triasť, mučať, a keď ho šmarila kamsi do záveju, tak odbehla preč za dom.

            „Aha. Nie je to pre neho nebezpečné? Nemali by ste si ho priviazať na obojok?“ Holdan sa začal smiať na vlastnom vtipe. Ako keby nebol deň pre Largena už dosť na nič.

            „Posratá krava!“ Largen vyskočil a išiel za dom po vyplašený dobytok. Holdanov smiech ho celý čas sprevádzal. Hlava sklonená, pery plné mrmlania, noha kopajúca do všetkého, čo sa dalo.

            „Pozri Largen, nevyserieme sa na to? Môžeme ísť preč. Na juh.“

            Largen zdvihol iritačne jedno obočie. „Cez hory? A to ich chceš ako kuvra prejsť?“

            „Veď cez priesmyk. To bude hračka,“ usmial sa Holdan a mávol rukou. „počul som, že tam sú ženy takmer nahé a teplo také silné, že chlapi nosia len biele plachty.“

            „Mhm.“ povedal Largen a vzal kravu za obojok nazad.

            „Je tam veľa polí, lesov a riek! Žiaden prekliaty sneh!“

            „Mhm.“

            „A príležitostí je tam nekonečne! Je to jednoducho raj pre nás!“

            „A čo bude s mojou ženou?“

            Holdan mávol rukou. „Srať na ňu.“

            Largen kývol hlavou. To by šlo.

            „Ale čo s mojimi kravami?“

            Ticho. Toto bola ťažká dilema. Ženu si môže zaobstarať ľahko. Ale odkiaľ vezme kravy?

            „Holdan, šiel by som, ale moje kravy.. no vieš..“

            Holdan kývol. Krava bola vážna vec. Taká jedna prekliata vec mala cenu celej zbroje pre jedného jazdca a nehovoriac o tom, že bez kráv by nebolo na Severe života.

            Vrátili sa nazad pred dom a zavreli kravu do ohrady. Znova si sadli na lavičku.

            „Tak čo spravíš? Vezmeš si ju?“

            „Mhm. To mi asi jediné ostáva. Otec to inak nedovolí.

            „No.“

            Dedo Nido sa vyvalil zo záveja a vyhodil rukami do vzduchu. Panika sa mu rozliala po vráskavej tvári. Žmurkal očami ako šialený. „Vzdávam sa! Prosím!“

            Holdan sa zasmial. „Vojna už skončila, dedo!“

            Nido vstal, arogantne sa oprášil a urazene odvrkol. „Vojna nikdy neskončí!“

            Largen si zase vzdychol. „Ako dopadla bitka?“

            Dedo žmurkol jedným okom, vyplazil jazyk a potom povedal : „Dnes len pijem a pijem.. A furt potom štím!“

            „Aha.“ povedal Holdan.

            „Ach nie..“ vydýchol Largen. „Zabite ma niekto.“ Holdan sa pozrel za zdrojom jeho starostí. Z konca dediny sa k nim hrnula svadobná delegácia s vyčačkanou nevestou v čele, ktorá doslova vytekala z ufúľaných bielych šiat.

            „Boha, tá je ale tlstá!“ zvolal Holdan.

            „Prosím.. pomoc.“

            „Pomoc?“ opýtal sa dedo a ožil. Vytiahol zo snehu akúsi krivú palicu s klincom na konci, začal vrieskať ako besný a rozbehol sa v ústrety neveste. Sliny mu lietali z bezzubých ďasien a zhrozený zástup sa dal bezhlavo na útek.

            Vyprevádzal ich Largenov a Holdanov smiech.