Spomienka
http://citanie.madness.sk/view-29800.php
Som späť. Zase známa ulica, západ slnka a preliezky v škôlke sa lesknú v oranžovom svetle. Je tam hurhaj. Deti sa hrajú na preliezkach a rodičia opekajú, pijú smejú sa, hrešia svoje ratolesti. Pomaly sa stmieva a vyniká svetlo lampiónov, ktoré vyrobili deti z celej dediny. Vlhkým zemitým vzduchom sa nesie vôňa špekáčikov.
Vidím mamu. Stojí pri stole s občerstvením a veselo sa rozpráva s ostatnými mamičkami. Má dlhé vlasy a už len pohľad na ňu mi pripomenie jej typickú sladko-korenistú vôňu. Zlatý krížik vykladaný českým granátom sa jej hompáľa na krku.
Vidím otca. Sedí na pni pri ohni, v ruke gitara a areálom škôlky sa nesie jeho spev. Mozoľnaté ruky od práce okolo domu pevne a isto stláčajú akordy. Zavreté oči, zvraštené obočie a tá jeho zelená košeľa s výšivkou znaku trampskej osady STOPY na pravom pleci,ktoré mi kedysi prišli samozrejmosťou, teraz vidím snáď po nekonečnej dobe.
A ja. Som taká malá a všetko je tak vysoké. Moje obľúbené maskáče na mne visia, bože, aká som chudučká. Spod menčestrovej bundy s kovbojskými strapcami mi vykúka milované fialové tričko s bábikou. Polorozpadnuté modro-čierne tenisky po bratovi sú celé zafúľané od blata.
Zrazu do mňa niekto zozadu strčí: "Si to!!"
Rozbehnem sa, ani neviem prečo. Kúsok odo mňa môj brat zakopol a spadol na zem. Nestihol ujsť tak ďaleko ako ostatní. Nohy má síce dlhé, ale moje kratučké aj tak preplietajú rýchlejšie. V poslednej chvíli sa na neho hodím a padneme na mäkký trávnik.
Tenkým hláskom víťazoslávne zakričím: "SI TO!!!!"
Smejeme sa. Prehodí ma na chrbát a začne ma štekliť. Zúrivo sa bránim, ale moje tenučké rúčky proti tým jeho nezmôžu nič. Mykajúc sa pod nemilosrdným šteklením si udriem ruku o neďaleký peň. Bolí to, ale nie až tak, no cítim, že sa mi do očí tlačia slzy. Nešťastne zavzlykám a úst sa mi derú tenké stony.
Brat ma preľaknuto pustí a ja sa strašidelne kvíliac rozbehnem za mamou. Počujem sa ako fňukajúc preháňam a žalujem na brata. Necítim žiadne výčitky, hoci niečo vo vnútri mňa sa o neho bojí.
Vidím otca, ako bokom od ostatných hreší brata. Ten sa pozerá do zeme a ja viem, že sa na mňa bude veľmi hnevať.
No o päť minút už veselo pobehujem po areále škôlky a vôbec si nevšímam, ako brat ukrivdene a nešťastne sedí ďalej na opustených schodoch na terasu.
Hrám sa, smejem sa, chytám cvrčeky, pozorujem svetlušky, sedím mame na kolenách vedľa otca a spievam Holubí dům, čo som si od neho vydrankala. Kútikom oka zazriem, ako sa brat sám a opustený potuluje okolo preliezok a kope do kamienkov.
Žmurknem.
Otvorím oči.
Sedím medzi štyrmi stenami.
Plačem.