Najkratšia noc roka

Light in the night...
Človek, tvor pomerne ľahko upadajúci do stereotypu všedných dní, má niekedy chuť spraviť dačo bláznivé, iné, podniknúť veci, ktoré by inak nespravil. Ona nebola výnimkou. Za oknami panoval príjemný, teplý, letný večer. Lúče slnka sa lenivo plazili po knižnici plnej beletrie. Po osamelých dňoch, strávených v tomto prenajatom byte s neveľkými rozmermi, v cudzom meste, kde nikoho blízkeho nemala, sa konečne odhodlala. Zhlboka sa nadýchla. „Dnes je tá noc, tá správna chvíľa..." povedala si rozhodne, stojac pred zrkadlovou stenou v malinkej obývačke, ktorá vytvárala ilúziu priestrannosti.

Zapla si povzbudivú rytmickú hudbu a ladným krokom do tónov piesne prešla do spálne. Otvorila skriňu a zadívala sa na nie práve úhľadne poukladané šatstvo. Potrebovala niečo výnimočné. Niečo, čo by si za normálnych okolností neobliekla. Prehrabávala sa tými kôpkami látky a hľadala tú správnu kombináciu. Zrazu sa jej pod prstami objavili dávno zabudnuté krvavo červené šaty. Ľahký materiál, padavá príjemná látka a strih ako z 50tych rokov 20teho storočia. Kúpila si ich pred pár mesiacmi, neodolala ich príťažlivosti. Doposiaľ sa neodvážila ich predviesť. Opatrne ich vytiahla a vystrela na posteľ. Ešte letmý pohľad a vbehla do kúpeľne.

Za pár minút jej z hnedých dlhých vlasov jemne padali kvapky na chrbát. Sedela len v čiernom čipkovanom spodnom prádle v purpurovom kresle pri okne a lakovala si nechty. Karmínovočervený lak sa dokonale hodil tak k šatám, ako aj na túto noc. Noc plnú očakávaní a odvážnych krokov. Zadívala sa na posledné zvyšky slnečného svitu strácajúceho sa za horizontom. Západ slnka sfarbil oblohu do červena. Aké príznačné. Natiahla si silónky a podišla k posteli. S úsmevom na perách ešte raz schválila svoj výber a obliekla sa. Jemný, nevýrazný lesk, tmavé, dymové tiene a vlasy padajúce na ramená vo voľných vlnách. Čierne sako a malá kabelka s najnevyhnutejnejšími vecami do ruky.

Pred odchodom sa ešte napila vody, v zrkadle skontrolovala vizáž, obnovila lesk na perách. Za pár sekúnd na to klopkala vysokými čiernymi lodičkami po schodoch na ponurej chodbe komunistickej bytovky. Možno vzbudila pozornosť zvedavých postarších susied a možno si ju nik nevšimol. Vyšla z vchodu a vybrala sa uličkami zahalenými do večerného šatu smerom do centra. Jedna z najkratších nocí roku si vyžiadala špeciálnu pozornosť. Po celom širšom centre sa konali rôzne podujatia. Počasie prialo dobrovoľným organizátorom. Jej kroky viedli jasne. Ešte doobeda si pozorne preštudovala celý program. Kino pod holým nebom či múzeá otvorené celú noc, ponúkajúce netradičné výstavy, boli síce lákavé, ale nie to, čo potrebovala. Po pár minútach chôdze v tichu sa jej do uší doniesli tóny hudby.

Vyšla spoza rohu a pred očami sa jej zjavil vysvietený park, v strede ktorého sa nachádzal tanečný parket. Kapela rozložená v jednom jeho rohu akurát spustila rumbu. Na parkete sa vlnili štyri páry. Latinskoamerické rytmy pritiahli nielen jej pozornosť. Tanečníkov pozorovalo mnoho zvedavcov či tých, čo sa nevedeli odhodlať sami predviesť svoje umenie. Opatrne sa priblížila. Hoci bola odhodlaná, nebola si istá, či sa jej dnešné plány vydaria. Postavila sa na okraj parketu a rozhliadala sa. Jej červené šaty vzbudili pozornosť. Placho sa usmiala pod tým náhlym záujmom. Toto sa jej často nestávalo. Rozruch pôsobili iný, ona prekvapovala až neskôr.

Zrak sa jej stretol s mladým chlapom, len o niečo starším ako ona sama. Tmavé vlasy, uhrančivý pohľad a široké vypracované ramená ju zaujali na prvý pohľad. Čierna porozupnutá košeľa a tmavé nohavice, ktoré nevedela presne rozoznať. Nesklopila zrak, len sa usmiala. Nechcela sa odvrátiť, zaspätkovať. Dnes nie, túto noc sa bude správať tak, ako chce, nie ako jej diktuje rozum a výchova. Bude tým, čím je vo svojom svete. On prvý pretrhol očný kontakt. Vydržala to.

Svoj pohľad opäť venovala tanečníkom, ku ktorým sa už pridali dva nové páry. Nacvičené kroky z tanečných škôl, či len vlnenie sa do rytmu. Aj tak sa jej to páčilo, sem tam jemne zvlnila svoje vlastné boky v rytme latina. Jej, zatiaľ záhadný, objekt záujmu sa na ňu opäť zadíval. Tentoraz mu pohľad neopätovala, cítila ako si ju prezerá, no ona sa naďalej dívala na tancujúce dvojice. Do stredu parketu zrazu vstúpil pár, už na prvý pohľad sa odlišujúci od ostatných. Španielske korene v sebe sa ani nesnažili zakryť, práve naopak. Rumba prešla do rytmickejšej, veselšej salsy. Začalo sa hotové divadlo, pastva pre oči milovníkov tanca. Títo dvaja to ozaj mali v krvi. Precízne držanie tela, bezchybný rytmus a spontánna choreografia. Nádhera.

Tanečníci aj kapela si urobili prestávku. Jej objekt akurát šepkal niečo do ucha svojmu spoločníkovi a následne zmizol do už čiernej noci. Povzdychla si a klopkajúc prešla k provizórnemu baru pod holým nebom. Objednala si jedno mojito, jeden z jej najobľúbenejších drinkov. „Pekný večer, však?" prihovoril sa jej čašník. Mladý, vysoký chalan okolo dvadsiatky ako ona. Nebol jej typ, ale zaflirtovať si predsa môže tak či tak. „Úžasný, milujem latinskoamerické tance," usmiala sa na neho. „Vaše mojito. A čo vy tu tak sama?" zaujímal sa. Toto bola téma, ktorú nemienila rozoberať. „Niekedy sa spoločnosť nenájde," odpovedala vyhýbavo. Prikývol, len keď zbadal jej varovný pohľad.

„Dlho už sama nebudete," žmurkol a pobral sa vypýtať si novú objednávku od prichodiacich. Otočila sa a ležérne oprela o barovú stoličku. Pristupoval k nej urastený chlap, už na prvý pohľad športovec. Nagélované svetlé vlasy a opálená pokožka kontrastujúca s bielou košeľou. Podľa sebavedomého výrazu sa dalo usúdiť, že mu máloktorá povie nie. Ani to nemala v pláne, dnes si nedávala záväzky, ciele či bariéry. Ak ju zaujme aj inak. Jednoducho sa nechá unášať nocou. „Smiem sa pridať?" ozval sa silným, no nie príliš hlbokým hlasom. „Smieš," prešla rovno do tykania, veď neboli ani tridsiatnici. Začali sa rozprávať o nič nevypovedajúcich témach. Pekný síce bol, ale v hlave toho veľa nemal.

Po chvíli sa začala obzerať a pozorovať tanečníkov, ktorí sa medzitým aj s kapelou vrátili na parket. Už sa našli ďalšie páry. S pribúdajúcimi hodinami sa nálada viac uvoľňovala. Ospravedlnila sa a šla si kúpiť nový drink. Jej spoločník zostal zarazený, no nenasledoval ju. Bolo to pod jeho úroveň a zranila jeho mužské ego. „Nejaký problém?" pohodil hlavou čašník. „Nie, len moc múdrosti mu nebolo nadelené," zasmiala sa zvonivým smiechom. Pozorovala ho, ako jej mieša mojito.

Zrazu sa pred ňou objavila červená ruža. Otočila sa a ocitla sa tvárou v tvár záhadnému mladíkovi. Zalapala po dychu. Jeho zelené oči sa vpíjali do tých jej hnedých. „Pre Teba," šepol jej do ucha a hneď sa trochu odtiahol. Po tele jej, pri tom jeho horúcom dychu a mužnom hlase, nabehli zimomriavky. Zobrala ružu do rúk a privoňala k nej. Vdýchla tú sladkastú vôňu. Už to bolo hodne dávno, čo naposledy dostala nejaký kvet. „Ďakujem," vyslovila trochu nesmelo. Záhadne sa na ňu usmial. Nesnažil sa ju za každú cenu zbaliť, postupoval rafinovanejšie. To ju nesmierne priťahovalo. „Zatancuješ si?" nastavil jej veľkú chlapskú dlaň. Prikývla a vložila svoju ruku do tej jeho. Barman na ňu opäť žmurkol a schoval jej sako, kabelku, nedopité mojito a aj ružu za bar k svojim veciam. Stal sa z neho priateľ, jej záchranné lano v prípade núdze.

To už kráčala aj s pánom tajomným do stredu parketu. „Necháš sa viesť?" opýtal sa s úsmevom. „Verím ti," vyslovila to, čo jej telo už dávno našepkávalo. Pritiahol si ju k sebe a začali tancovať. Nebol profesionál, ale tanec ovládal. Salsa s ním bola zážitkom. Vznášala sa ako pierko a vôbec netušila ako. Tancovala podľa toho ako ju viedol. Žiadne choreografie a naučené kroky. Spontánnosť. Odvážnejšie figúry a takmer hriešny tanec telo na telo. Nevnímala, keď sa parket skoro úplne zaplnil. Sústredila sa na jeho náruč, ktorá ju neomylne viedla.

Po niekoľkých opojných minútach tanca bola mierne unavená. „Prejdeme sa?" šepol jej opäť do ucha. „Prosím," odpovedala mu. Zobrala si od baru veci a on si ju jednom rukou privinul k sebe. Takto, bok po boku, kráčali kúsok ďalej od ruchu a hudby. Mlčky. Bolo to ale príjemné ticho. Zamierili k jednej s lavičiek. Sako si prehodila cez ramená, jemný vánok ochladzoval letnú noc. „Si nádherná," prerušil ticho. „Vďaka," jemne sa začervenala, no v tme to nebolo vidieť. Letmo ju pobozkal. Len jemne sa ich pery dotkli a ona pocítila zvláštne chvenie. To sa nestalo už dlho. Stratila zábrany a zahodila neistotu za hlavu. Pritiahla sa k nemu a vášnivo ho pobozkala. Spočiatku bol zaskočený, no ochotne spolupracoval. Posadil si ju na seba. Bozkávali sa, rozprávali a čas pomaličky plynul.

„Prezradíš mi aj svoje meno?" opýtal sa. „Sofia," usmiala sa. Ani jej nenapadlo, že v podstate netuší, ako sa volá. „Nádherné meno pre krásne žieňa. Ja som Sebastián," vtisol jej bozk na líce. Vietor sa trochu prudšie oprel do stromov nad nimi. Striaslo ju od zimy. Privinul si ju k sebe. „Nepôjdeme?" vyslovila tú otázku nesmelo. Nechcelo sa jej odísť, ale chlad ju presviedčal o tom, že je to dobrý nápad. Zdvihli sa a ruka v ruke sa pobrali k jej bytu. Cesta im netrvala dlho. „Bol to nádherný večer," povedal.

Vytiahla kľúče od vchodu a odomkla. „Ešte sa noc neskončila," pozvala ho dnu. Druhý krát tento večer bol prekvapený. O hodinu neskôr ležali spolu prikrytý len perinou a vlastnými telami v jej posteli. Cez okno s odtiahnutými záclonami pozorovali východ slnka. „Teraz môžeš povedať, že to bola nádherná noc," pritúlila sa ešte viac ku nemu, na jeho hruď. Prechádzal jej rukou po vlasoch a chrbte a po pár minútach obaja zaspali.

Sníval sa jej sen o najkrajšej noci v jej živote, kedy prekonala svoje vlastné bariéry a bola tým, čím chcela. Otvorila oči. Nebol to sen, ale skutočnosť. Vedľa nej ležal Sebastián, nádherný a tajomný. Vedela, že ho už nechce stratiť. Čo prinesie budúcnosť, to je ale naďalej vo hviezdach...