Pravdivý príbeh

Ako každé ráno otvorím svoje očí, moje veľké a modré oči,  prvé čo vidím, a to stále dookola, je strop nad posteľou. Moja každoranná prvá cesta končí na balkóne, kde ma už čaká obľúbená ranná cigareta. Ďalej nasleduje kúpeľňa a bez raňajok vykročím za ďalším úžasným dňom. Cesta do školy ja zakaždým iná. Raz idem sám, počúvam svoj i-pod, inokedy zájdem aj pešo s kamarátmi z partie, škola sa nachádza hneď vedľa v meste, čo robí asi hodinku cesty. Chodievam ešte vlakom alebo autobusom. Pokaždým stretnem niekoho iného. Obklopuje ma strašne veľa ľudí. Ľudí na ktorých mi záleží. Mám proste úžasný život dospievajúceho. Toto som si aspoň myslel. Nedá sa nepodeliť sa s vami o môj zážitok s láskou, kamošmi, zo všetkým tým čo ma stretlo.  S mojím terajším pohľadom na svet. Každý človek zažije to svoje dobrodružstvo života, ja mám iba 17 a po tom všetkom čo som prežil sa bojím čo ma ešte čaká, niekedy sa tak veľmi bojím, že si prajem smrť. Svoju vlastnú smrť. Jediné čo ma drží pri živote je, že nechcem zomrieť len tak, bez ničoho bez žiadneho odkazu spoločnosti, len tak sám a nie som schopný si ublížiť. Je naivne myslieť si, že život je len a len na vás. Zakaždým ho ovplyvní činnosť druhých. Nech sa ako snažíte, toto už nezmeníte. Myslel som si že mám užasnú osôbku, ktorú chcem ľúbiť, do konca života. Že s ňou chcem žiť, že pri nej chcem aj zomrieť.  Že mám úžasných kamarátov bez chýb. Bol som obyčajný teenager. Mal som pätnásť a začal som spoznávať, čo všetko mi ponúka terajší svet. Mal som prvé zážitky s alkoholom, začal som aktívne fajčiť, čo mi drží do teraz. Skúsil som mäkšie drogy. Ale každá vec, ktorú som vyskúšal, ktorú som urobil, mi niečo dala. Stále sa mi menil pohľad na svet. A ako tak čas utekal moja najobľúbenejšia droga sa stala alkohol. Najprv sme pili raz do týždňa. Časom sa to zvyšovalo na dvakrát,  trikrát, štyrikrát. Bez alkoholu som bol asi raz týždenne vonku. Vystrájali sme, porobil som veci, ktoré viem, že budem ľutovať do konca života. S dvoma kamarátmi sme viac menej založili jednu partiu do ktorej sa postupne pridávalo viac a viac chalanov. Bolo to úžasné. Mal som kamarátov, ktorých mi každý závidel. Kamarátov, ktorí nepodvádzajú, ktorí za tebou stoja nech sa deje čokoľvek. A tak prešiel rok. Tesne pred koncom prázdnin som stretol v podnapitom stave jedno dievča. Zarozprával som sa s ňou a myslel som že bude moja dnešná obeť. Večer išiel a už bolo čas isť domov a tak som ju odprevadil až pred činžiak. Kde som čakal, že ju budem mohol pobozkať. No nič z toho, ale odišiel som od nej s tým, že zajtra sa stretneme v bare. Tak som zmenil názor, malo to byť dievča, s ktorým možno budem chodiť pár týždňov. Trošička si užiť a kašľať na ostatné. Na druhý deň sme sa stretli a potom deň za dňom. Prvý týždeň s ňou bol úžasný. Vtedy som začal tušiť, že to nebude obyčajné. Po mesiaci som zistil, že treba prestať piť aby som si ju udržal. Už vtedy som ju nehorázne ľúbil. Tak som to obmedzil ale neprestal. To sa nedalo. Bolo to pre mňa ťažké. Ten prvý polrok bol úžasný, aj keď kvôli nej som úplne zabudol na svojich kamarátov.  Sem tam som sa ozval aj im. A zoznámil ich s ňou. Až raz sme boli na byte, kde som sa aj po jej výstrahách opil. A ráno som zistil, že skončila v noci s mojím kamarátom. A vtedy to už neboli taký úžasný kamaráti. Dňom za dňom pokračoval, týždeň za týždňom. Začalo mi šibať, vtedy nikto nevedel prečo. A ani ja.  A tak som jej ubližoval. A to ubližovanie sa stupňovalo. Isto sa pýtate, že čo tým myslím, tým pojmom ubližovanie. Opíjal som sa a potom vystrájal. Vyvolával som jej, robil scény. Vždy mi povedala, že vadí jej len moji pitie. Tak som sa opíjal iba raz mesačne a to vtedy poriadne. Okrem toho nepovedala nič iné, čo jej vadí.  Prišli naše posledné tri mesiace. Videl som, že sa niečo deje. Videl som, že niečo nie je v poriadku. Hovoril som jej že sa pod porozprávať. Ale keď som to vravel všetci ma vysmiali. Mňa vysmiali, ale všetci s ňou sedeli do polnoci, do jednej vonku a upokojovali ju. Ono to je pekné. Ale robili to, za čo sa mne vysmievali. Tam sa stopercente rozhodla, že už so mnou nechce nič. Tak začala ešte pred rozchodom niečo riešiť s mojím dlhoročným kamarátom. Predo mnou však stále mlčala a vždy mi hovorievala, že to prejde. Že tam je šanca na záchranu. Pri čom bola rozhodnutá. Len ma ťahala za nos. Každý to vedel, len ja nie. Išla s ním na ryby a tam si užívali. To je tiež v pohode, ale pod podmienkou, že neodchádzala so slovami, idem tam premýšľať. Čo som istý, že nešla. Vrátila sa, a čo ma najviac dojalo ani po tom všetkom mi nedala koniec. Stále a neustále ma ťahala za nos, a ja naplnený láskou, vierou jej veril. Vtedy som to urobil oficiálne ja. Aby som jej už viac nebránil rozvinúť svoj vzťah. Teraz som pre zmenu zistil, že všetko, čím som jej ubližoval, čím som ju provokoval, že som v tom viac-menej nemôžem. Prečo? To si už chcem nechať pre seba. Za ten rok, sa mi všetko zmenilo. Zmenil som zmýšľanie, pohľady na kamarátov, na celý život. Čo chcem týmto povedať? Chcem dať posolstvo. Chcem povedať, že život. Taký či onaký je dar. Je len jeden. Vždy som si myslel, že to všetko je v mojom živote dokonalé. No bohužiaľ nebolo. A o nič lepšie to nie je teraz. Hral som sa na niekoho kto nie som. Kto vlastne SOM??? Som človek, človek ktorí cíti, ktorí má vlastné pocity. Som zložitý proces životného tvorenia, každým rozhodnutím ovplyvňujem kopec životov okolo seba, tak isto aj oni mňa. Tak ich budem ovplyvňovať tým dobrým a to  zlé, ktoré je v každom z nás si nechám pre seba nech sa deje čo sa deje.