Jasná

Rád zbieram pekné veci. Veci sú fajn. Skoro ako ľudia. Nájdem peknú malú šišku, čínsku mincu, prívesok alebo hocičo. Vytvorím si k tomu vzťah na základe páčivosti a potom to nazývam svojim obľúbeným predmetom. Keď ma estetický zážitok prejde alebo si nájdem nový objekt hodný môjho záujmu, starý si zo zvyku odložím do krabičky. Je to skôr krabica. A je dosť plná. Hračky sa zunujú a mojej truhlici „pokladov" pribúda na hmotnosti. Veľmi rád zbieram napríklad kamene. Tých tam mám aspoň kilo. Fialové, zelené, lesklé, hrboľaté, hladké, guľaté.....kamene zaujímavých tvarov všetkých veľkostí, čo mi prišli do cesty si ukladám na výstavnú poličku. A potom šup do krabice. Sú to chvíľkové záležitosti, čo mi robia radosť.

       Čo ale milujem zo všetkého najviac, sú veci, čo svietia. Blikajú. Vyžarujú. Keď je z čoho, založím oheň. Na kľúčoch nosím lampičku a svietim si s ňou len tak pre radosť, keď mi je smutno. Nerozumiem ako môžu ľudia také mať a nesvietiť si pri každej príležitosti. Ako môžu vyhodiť žiarovku skôr ako dosvieti....alebo aj potom. Nie je nič smutnejšie ako vyhasnutá kontrolka. Žiarovky si odkladám. Potom si sadnem a vymením v nich ohnivká. Noc je najskvelejšia doba.....dajú sa vtedy robiť veci pod rúškom tmy. Najlepšie pod lampou. Nie je to ako za dňa, kedy všetci plnia svoj denný program určený pohybom ohnivej gule po oblohe. Nič proti slnku. Svieti, bliká, vyžaruje jedna radosť. Tá masová pozornosť, ktorú vzbudzuje ma ale odrádza. Zatiaľ pulzujúce oranžové svetlá na opustenej nočnej križovatke, sviečky v kláštoroch, fakle v prázdnej bani svietia a niečo pri tom šepkajú. Majú charakter. Obsahujú nenapísanú poéziu, ktorej možnosť sa niekedy v ich prísvite zhmotňuje. Raz som išiel popri rieke. Šušťala si nocou a nenáhlivo sa valila kamsi za môj chrbát. Bola nádherná, zamatová tma a ja som v nej kráčal po betónovom múriku. Vzduch bol čerstvý a voňal samotou. Tmu aj múrik delili na časti iba pouličné lampy. Tie vyrastali z mojej betónovej trate každých 30 metrov a ja som sa okolo nich vždy jednou rukou prehupol. Bavilo ma kráčať slalomom a podávať ruku lampám. Každú som v duchu pozdravil:  Som rád, že si tu....svietili. Ako som tak kráčal po tom múriku, medzi tými lampami, ktoré boli stále ďalej a ďalej od seba, tak som sa zahĺbil, že som ani nevedel kde som. Iba ja a kráčanie. Videl som pár svetielok, úzku cestu, pohodlne objímaný tmou som kráčal ďalej, úplne bez cieľa. Bol som sám sebou a sám v sebe. Cítil som lásku. Bol to môj jediný pocit. Bez objektov, subjektov a čohokoľvek čo je navyše. Tak som sa doňho ponoril, že ma, asi po dlhej dobe, prekvapilo zistenie, že už vidím v diaľke pred sebou iba jediné svetielko. Blikalo vábne a trochu smutne. Opatrne pulzovalo ako keby nesvietiť nedokázalo, ale nevedelo, či chce byť videné. Pomaly som sa približoval a už som videl, že lampa to byť nemôže. Svetielko bolo pestrofarebné, oslňujúco jasné a prechádzalo sa po múriku. Odtiaľ kde stálo sa niesla tichá pieseň. Začul som:

Prečo láske musí stále niečo brániť?

Stále niečo v ceste stáť...

Tá melódia bola smutná a krásna. A to svetielko bola hviezdička. Keď si všimla, že som tam, prestala spievať. Ticho, ktoré nastalo ma zabalilo ako ťažký, starý koberec. Stál som tam a pozeral s pootvorenými ústami, ktoré som od údivu zabudol zavrieť. Prehovorila prvá:

     -„Ty si chlapec? Ak si človek, tak sa ťa bojím, ale ak si chlapec, tak si ma môžeš zobrať domov."

Chvíľu som zaváhal, (čo na to povedať??) ale nakoniec som odpovedal:

     - „Som chlapec. Nemusíš sa ma báť. A kto si ty?"

     - „Ahoj chlapec! Ja som Stella. Utekala som za jedným chlapcom, ale ušiel mi, lebo mal dlhšie nohy ako ja. Potom som spadla sem na tento múrik. Asi som sa stratila. Nechceš si so mnou zaspievať?"

           Chcel som. Bol som ďaleko od všetkého, oddelený od sveta tmou tmavšou a definitívnejšou, než smrť.  Jediné, čo som videl, bolo to nádherné, blýskavé svetlo. Tisícky lesklých, špicatých lúčov všetkých farieb spektra, ktorými ma oslňovala moja nová hviezdička na konci sveta. Spievali sme a bežali spolu. Rozprávali sme sa o tom, odkiaľ prišla ona a odkiaľ ja. Z čoho máme strach a čo ľúbime viac ako čokoládu. Pretekali sme sa v nápadoch a tešili sa ako deti skáčuce na nafukovacom hrade. Zmocnil sa ma pocit. Niečo.....niečo viac. S objektami, subjektami a všetkým, čo je navyše. Ona bola moje vysnívané svetielko a ja jej chlapec, ktorého sa nemusí báť, a ktorý pred ňou neutečie. Nebola to len tak nejaká náhoda. Vesmír nás zviedol dohromady. Niet pochýb. Hviezdy sú predsa z vesmíru. A chlapci tiež. Celú noc sme pretancovali a prespievali. Čítal som jej svoje básne a ona si vymýšľala svoje. Svet bol náš a my sme boli mimo neho, v sfére, ktorú sme si vytvorili len pre seba. Pomaly sa začalo rozvidnievať a nás sa po nepravdepodobne dlhokánskej nocí začala zmocňovať únava. Viac pohybu, ani viac šťastia by sme už nezniesli. Vzal som hviezdičku do rúk a niesol som si ju domov. Triasla sa. Pošepkala mi, že jej je zima a ja som si dýchal do dlaní, v ktorých sa uložila. Doma som ju položil na vankúš, dal jej bozk na dobrú noc a zaspal s úsmevom na perách. Zobudil som sa na obed, trochu ako po opici. Slnko pieklo ako bláznivé. Izba bola plná toho horúceho, oranžového svetla. Mal som zvláštny pocit. Ako keby mi niečo uniklo. Umyl som sa a postavil na čaj. Opäť v izbe mi padol pohľad na vankúš. Ležal na ňom malý kamienok. Bol to normálny kameň, takmer bez farby. Keď som ho zobral do ruky, bol krásne teplý. Asi od toho prekliateho slnka. Tak si hovorím, nie si extra pekný, ale dám si ťa do krabičky. Vypil som čaj a šiel do práce. Niekedy, keď som v noci doma sám, počujem peknú, smutnú pieseň. Ale to asi iba v mojej hlave. A neviem prečo, ale od istej doby tak nejak verím na lásku. Je to záhada. Tuším som bol vtedy na múriku.