Nepochopená - Prológ + I. kapitola

Prológ

             Čas sa mi krútil stále dokola. Nevnímala som čo je za deň. Prežívať bez zmyslu, to bol môj hlavný cieľ. Myšlienky boli čím ďalej pochmúrnejšie. Táto správa zasiahla moju dušu v tom najcitlivejšom mieste. Kto by si bol pomyslel, že mam sestru. Skutočnosť, ktorú som sa dozvedela nejakých päť rokov dozadu. Prečo ma to práve teraz opäť dohnalo? Päť rokov udupávania čo najhlbšie. Dokonca sa mi na chvíľu zdalo, že som na to zabudla. Lenže ono to tam niekde driemalo a našlo ten pravý čas.      

             Škola skončila. Prežila som krásnu dovolenku plnú zábavy. Ale prišla som domov a akosi som bola od všetkého vonkajšieho sveta izolovaná. Práve to ma donútilo po dlhom čase uchýliť sa do môjho vnútra.

            Všetko to začalo cestou domov, kedy sa spustil letný dážď. Po chvíli neboli na mojej tvári len teplé kvapky dažďa , ale aj slzy. Nevedela som čo sa to so mnou deje. Moja tvár sa premenila na tisícky slaných ciest. Prechádzala som sa v tom daždi niekoľko hodín. Ani som nevnímala koľko som bola vlastne preč. Okolitý svet pre mňa nemal žiadny význam. Moje osobné vákuum nedovolilo ničomu preniknúť dnu.

             Dážď ustal, ale ja som mala stále mokrú tvár. Prešla som až o dve dediny ďalej, keď som si uvedomila, kam som mala vlastne namierené. Domov, miesto kam som mala najmenšiu chuť ísť, musíš ísť domov. Budú sa pýtať čo si toľko robila. Dievča daj sa dokopy, takúto ťa nemôžu vidieť. Snažila som sa usporiadať si myšlienky a náhlila som sa domov.

I. kapitola

Zamračená

Ale pôjdem pekne od začiatku. Bola som siedmačka, sobota ako každá iná strávená u otca. Tento raz tam bola so mnou aj sesternica. Ani si presne nepamätám ako k tejto téme prišlo, ale to nie je až také podstatné. Hlavné je to čo som sa v ten osudný deň dozvedela.

„Chceš vedieť prečo sa vaši rozviedli?" zaznelo odrazu z Luciiných úst. Zdvihla som hlavu od úlohy. Táto veta ma zarazila.                    „Pravdaže, a ty to ako vieš?" Hlavou mi preletelo tisíc myšlienok, pocítila som ten najväčší chaos v mojom živote. Pravdaže som chcela už dávno počuť odpoveď na túto otázku, ale keď ten čas prišiel, nevedela som čo spraviť.                                                                                                   „ Neviem ako ti to povedať, takže pôjdem na to priamo. No..." chvíľa ticha. Hľadala slová ako to čo najjemnejšie vysloviť. Ale takéto niečo sa nedá povedať jemne. Psychicky som sa pripravovala na to čo príde.     

„No.. máš nevlastnú sestru. Chcela som ti to povedať už dávno, pretože takéto niečo by pred tebou nemali tajiť. Lenže nevedela som ako, kedy.." Hľadela na mňa tými jej dôvernými očami a skúmala môj výraz, čakala reakciu. Ale ja som nebola ničoho schopná, moja myseľ ochabla. Nebola som schopná žiadneho slova. Stále mi v hlave rezonovalo slovo sestra. Moja sestra.. Tak toto som veru vážne nečakala, všetko len nie toto. Cítila som ako mi po tvári začínajú tiecť slzy. Po chvíli to nebolo len pár vyronených slzičiek, ale celé potoky sĺz.

„No tak, povedz už niečo prosím!" V jej očiach bolo vidieť zmätok. „ Asi som ti to nemala vravieť." Ľutovala to, nechcela ma vidieť nešťastnú. Ale predsa musela rátať s tým, že to nezoberiem úplne v pohode.

„A čo si si myslela, že ako zareagujem??!!" Vyletela som nechtiac na ňu. Ale táto situácia vo mne vyvolávala nečakané reakcie. Sama seba som nespoznávala. Čo to so mnou dokázala spraviť táto správa. Všimla som si ako jej zbledla tvár. V jej očiach bol obrovský smútok.

 Uvedomila som si čo som vlastne spôsobila. „ Luci, prepáč mi to. Ja..ja.. som to tak nemyslela. Ale pochop ma, je to pre mňa.. šok. Čakala som veľa, ale  toto teda nie. V hlave mi skrslo množstvo možností, ale takéto kruté som si nechcela pripustiť. Privalilo ma to ako kameň, obrovský balvan. Neviem čo mám teraz robiť, ako to spracovať. Čo by si ty robila na mojom mieste?"

Chvíľa ticha. Táto otázka ju prekvapila. Ale predsa len našla odpoveď. „ Je to ťažká situácia, ale na tvojom mieste by som si to nechala chvíľu uležať v hlave a keď budeš pripravená porozprávaj sa o tom s vašimi. Určite to nedus dlho v sebe."

***

Ale ja hlupaňa som spravila pravý opak. Dlho som sa tým umárala, až som nakoniec prišla na to, že najlepšie bude pokúsiť sa na to zabudnúť. A to bolo to najhoršie čo som mohla spraviť. Malo ma napadnúť, že udupávanie čo najhlbšie nepomôže na dlhú dobu. Na istú dobu som na to celkom zabudla, ale prišla chvíľa a mňa to opäť zlomilo. Ale tento raz som sa konečne odhodlala povedať to mame. Preplakala som vtedy celú noc. Povedala mi skoro celý príbeh. Vtedy som si myslela, že horšie to už byť nemôže. Ale bolo. Celý čas som chodila zamračená. Úplne som sa uzavrela do seba a nikoho si nepripustila k telu. Moji priatelia netušili čo sa so mnou stalo. Ako mi povedali bola som úplne neprístupná.

Raz to už moja najlepšia priateľka nevydržala. „ Mel, počúvaj ma, pozri sa na mňa! Takto to už ďalej nejde. Musíš sa vzchopiť! Zasa si prepadla svojej uzavretosti. Je tu aj okolitý svet, ktorý ťa potrebuje. Nemôžeš sa izolovať, lebo to nedopadne dobre. Tvoji priatelia a hlavne ja ťa potrebujeme. Tiež si mi pomohla, keď mi bolo ťažko a teraz som na rade ja." Chvíľu rozmýšľala ako ďalej, lebo si uvedomila, že ju konečne počúvam a nehovorí do vetra. „Bude to ťažké, ale musíš sa vrátiť do reality. Život máš ešte pred sebou, musíš nájsť nejaké pozitívum pre ktoré sa oplatí žiť. Ale keď budeš takáto nezistíš aké to je byť šťastná. Ľudia sa nebudú do nekonečna zaujímať o teba, keď si ich nepripustíš k telu, nedovolíš im spoznať ťa." Skončila, nadšená svojím výkonom hľadela na mňa a čakala.

Už nemôžem zutekať a pravdupovediac som ani nechcela. Mala pravdu. Prečo som si to doteraz neuvedomila? Nemôžem donekonečna odstrkovať od seba okolie a žiť si len pre seba. Dobre, čaká na moju reakciu, musím sa zmôcť na odpoveď. „Dobre, máš pravdu, uznávam. Ale ako mám začať, stratená dôvera sa ťažko navracia. Pomôžeš mi?"

Bez váhania odpovedala. „Samozrejme! A načo som ti tu spravila toto kázanie?! To bol môj cieľ a vidím, že sa mi ho podarilo splniť. Teraz je už len na tebe, či nezostane len pri prázdnych sľuboch. Dúfam, že to moje snaženie nebolo zbytočné."

„Samozrejme, že nie. Ďakujem, že si mi otvorila oči. Od teraz otváram dvere všetkým novým možnostiam a príležitostiam. Už nebudem tá zamračená, nie to už nechcem."

Zjavil sa jej obrovský úsmev na tvári. „Konečne si sa prebudila, toto je tá Mel, ktorú poznám."

Toto som potrebovala. Krik, lebo nič iné mi ani pomôcť nemohlo. Ľútosť, práve tá ma ešte viac utvrdzovala v mojej sebaľútosti a umáraní.