Provokuješ, potom plačeš

Nastúpili sme do auta. Kolega zapol kúrenie, ktoré okamžite vyvolalo dojem sauny. Aj napriek veľkej zime vonku a zahmleným oknám mi to trochu vadilo. Vyzliekol som si zimnú bundu a hodil ju na zadné sedadlo. Okolitá tma bola celkom príjemná. Zapol rádio. Správy. Preladil na inú stanicu. Správy. A na ďaľšej opäť správy. Tak tam dal svoju hudbu. Nejaký hiphop, čo naozaj nemusím, ale vôbec mi to nevadilo. Na správy sme totiž nemali náladu ani jeden.

Vyrazili sme mimo mesta. Do končín, kde vládli lesy a neznáme dediny. Po ceste sme navštívili benzínovú pumpu, kde robili dobrú kávu. S cukrom a bez mlieka. Pred vchodom skončila v popolníku ďalšia cigareta. Tmu presvecovali iba svetlá pumpy a dážď. Opäť vyhriate auto, prerušované čiary prebiehavali s rýchlosťou pod nami. Už bolo asi osem hodín večer a my sme meškali na chatu, kde nás čakalo mnoho ľudí, alkohol a drogy.

„Zase prídeme poslední,“ skonštatoval kolega.

„To preto, lebo si so mnou, ja vždy všade prídem poslendý,“ ubezpečil som ho.

„Vieš, ako sa tam dostaneme?“ spýtal sa.

„No musíme najskôr nájsť chatu pri rozhľadni a potom iba rovno.“

„Myslíš, že ideme dobre?“

„No všade okolo je les, takže určite áno,“ bola moja odpoveď, nad ktorou sa pousmial.

Znova dal hlasnejšie hudbu, keďže sme si pre tú chvíľu povedali všetko dôležité. Neskôr sme sa dostali na rázcestie, pri ktorom sme obaja navrhovali odbočiť iným smerom. Napokon sme sa zhodli na odbočke doprava. Keď začal byť les hustejší, kolega mi pripomenul hru, ktorú hral na strednej škole. Vymýšľal vety, ktorých slová sa začínali na písmeno P.

„Pekná Pipka Poskakuje Po Pláži,“ povedal som, aby som sa nedal zahanbiť.

„Panamský Prieplav Preplávam Pomaly,“ kontroval.

Ešte chvíľu sme pokračovali a musel som uznať, že v tom bol dobrý. Čas plynul, hudba dohrala, no stromy a prerušované čiary stále utekali oproti nám. Už nebolo tak teplo, ako na začiatku. V našich hlavách a na volante začínali vznikať pochybnosti, či ideme tou správnou cestou. Podľa všetkého sme už mali byť pri chate pri rozhľadni a potom už iba rovno pár kilometrov na chatu, kde sme boli vrelo očakávaní. Zdalo sa, že sme odbočili zle. Ocitli sme sa v nejakej neznámej dedine a na zastávke stál nejaký chalan, ktorý čakal na autobus a snažil sa nevnímať studené kvapky. Spýtali sme sa ho na cestu. Neisto nám vysvetlil, že sa máme otočiť a pri najbližšej príležitosti odbočiť doprava. Mali sme pocit, že tiež presne nevie, kam nás poslal, ale nič iné nám nezostávalo, iba urobiť, čo nám poradil.

Tak sme hľadali odbočku. Len sme nevedeli, či myslel prvú odbočku v dedine, alebo za dedinou. Mali sme pocit, že sa na nás lepia zárodky demencie. No keď sme mali prvú príležitosť, odbočili sme v dedine doprava. Dostali sme sa na úzku, skoro až poľnú cestičku, kde boli napravo iba kríky a naľavo zorané pole.

„Tu by som teda nechcel byť takto v noci sám. Asi by som sa posral od strachu. Vyzerá to ako tie hororové filmy, keď vyskočí z kríkov nejaký maskovaný muž s motorovou pílou,“ povedal kolega tak trochu tajomným hlasom.

„No ja by som sa tiež bál, keby som nebol v aute,“ súhlasil som.

„Ja sa bojím aj tak,“ pričom sa zasmial.

Po dlhšej jazde týmto nepríjemným úsekom sme sa dostali opäť na nejaké rázcestie, okolo ktorého bolo zopár domov. V strede rázcestia bola zastávka s dreveným prístreškom. Boli tam nejakí ľudia, tak sme dúfali, že sa opäť spýtame na cestu. Zastavili sme tesne pred prístreškom a zistili sme, že je to päť dievčat vo veku približne sedemnásť rokov. Zvláštne bolo, že všetky mali v tej zime a daždi krátke sukne. Teda aspoň my dvaja sme sa tomu čudovali. Nevyzerali príliš inteligentne, ale nezostávalo nám nič iné, ako skúsiť sa spýtať na cestu ich.

„Hej slečny, neviete nám poradiť, ako sa dostaneme k chate pri rozhľadni?“ začal kolega, keď stiahol okienko.

Jedna slečna k nemu podišla bližšie, ale v tom jej pípol mobil. Okamžite ho vybrala a vrátila sa k ostatným dievčatám. Čítala si esemesku. Určite jej prišla od nejakého úlisného fešáka, s ktorým pred polhodinou tancovala na diskotéke.

„Tak čo? Viete nám poradiť?“ spýtal som sa teraz ja.

„Choďte do riti. Nevieme,“ odbila nás jedna z nich, schovaná kdesi vzadu.

„Super, tak dík,“ poďakoval ironicky kolega.

„Naozaj chcete vedieť cestu, alebo nás chcete iba zbaliť chlapci?“ Podišla zrazu dopredu jedna z nich. Myslím, že tá mala najkratšiu riflovú sukňu.

„No teba by sme radi aj zbalili, ale popritom by si nám mohla ukázať cestu,“ opäť povedal kolega.

„Úchyláci, len by šukali, na nič iné nemyslia,“ zase vykríkla niektorá z nich vzadu.

Chcel som im povedať, že sú čupky, ale moja slušná výchova mi to nedovolila, tak som bol radšej ticho.

„Počkajte chlapci, ja idem tiež tým smerom, tak by ste ma mohli zobrať so sebou,“ povedala s úškrnom tá, čo bola už skoro nalepená na otvorené okno vodiča, „viete, v tej krátkej sukničke je mi trochu zima, mohli by ste ma zohriať.“

„No tak poď, my ťa zohrejeme,“ povedal som tentokrát ja a na tvári sa pre zmenu mne zobrazil chlípny úškrn.

„Nechoď s nimi, vidia peknú babu a hneď sú nadržaní,“ hlas v hlúčiku dievčat bol čoraz nepríjemnejší.

„Som podľa vás pekná chlapci?“ spýtala sa a už si sadala na zadné sedadlo, bez toho, aby ju niekto vyzval.

„To vieš, že si pekná zlatko,“ povedal kolega a naštartoval.

„Tak čaute baby, zajtra sa vidíme,“ zamávala kamarátkam a opäť sme vyrazili do neznámej tmy.

„Tak teda kadiaľ?“ Spýtal som sa.

„Musíte ísť doľava.“

„Takže naspäť tou cestou, ako sme prišli?“ Vyzvedal kolega.

„Áno, musíte sa vrátiť do dediny a za dedinou odbočiť doprava.“

„Do riti,“ zahrešil som.

Zase sme boli na tej nepríjemnej skoropoľnej ceste. V aute bolo opäť teplo. Mladá slečna si vyzliekla bundu a odhalila bledé plecia. Šesť očí sa stretávalo v spätnom zrkadle a sukňa bola vyššie, ako by bolo vhodné. Myslím, že ja, aj kolega sme mali rovnaké myšlienky. Myšlienky na nahé plecia, nohy, prsia... Teplo začínalo byť neznesiteľné a ona neodolateľnejšia. Vtom kolega zastavil.

„Čo robíš?“ kričala, keď otváral zadné dvere a ťahal ju za nohy von.

Celkom jej vyhrnul sukňu a stiahol pančuchy. Keďže sa začala brániť, vystúpil som aj ja a držal som ju. Kolega si rozopol nohavice a ona začala kričať. Zavrel som jej rukou ústa. Išlo to veľmi rýchlo. Vystriedali sme sa obidvaja. Na nej a ona na špinavom lístí a všade bolo mokro a ona sa bránila, ale nie dlho, keďže sme boli nadržaní a rýchli. A potom už len príjemný studený dážď a jej teplé slzy, ktoré rozmáčali zem.

Keď sme boli hotoví, sadli sme s príjemným pocitom do vyhriateho auta a pred odchodom sme ju osvietili ležiacu v blate silno žiariacimi reflektormi. Pozerala na nás rozliatym mejkapom. Možno chcela, aby sme ju aspoň odviezli, keď už sme si bez jej súhlasu užili. Ale bola špinavá, nechceli sme zasviniť auto.

Za dedinou sme odbočili doprava a po čase sme prešli okolo chaty pri rozhľadni. Konečne sme išli správne. Bolo už aspoň deväť hodín a my sme boli príjemne unavení. Tma okolo nás a kolegov občasný mikrospánok mi robili milú spoločnosť. Opäť sme začali hrať hru na P.

„Príjemné Prostredie,“ skonštatoval som.

„Práve Preto Prechádzam pomalšie.“

„Pomerne Pekné Predmestie,“ prerušil chvíľu ticha kolega.

„Pekne Prijebaný Prechod Pre Peších,“ pokračoval.

„Potom Pridaj,“ nenapadlo ma nič lepšie.

„Prirodzene,“ odpovedal.

„Pozri, Práve Prechádza Punto,“ skúsil som ešte.

„Pekne, Pekne.“

Chvíľa ticha, ktorú opäť prerušil kolega.

„Preferujem Pravý Pruh.“

Ďalej som sa už nechytal, už hral iba on.

„Provokuješ Piča, Potom Plačeš.“

Po ceste sme sa zastavili ešte na jednej pumpe a dali sme si balenú bagetu. Lahodnú, chutnú, so šunkou, syrom a výborným dressingom.