Akcia – reakcia

pár minút po desiatej

Zadychčaná dobehla na ľudoprázdnu chodbu.

niečo po pol jedenástej

Ešte raz skontrolovala konzultačné hodiny.

pred jedenástou

Priestory katedry literatúry začali pomaly ožívať.

Čakala i naďalej.

jedenásť

Rad rástol. Optimizmus klesal.

štvrť na dvanásť  

Neónové dvere protiľahlej kancelárie sa rezko otvorili a docentka Vitálna privítala masívny dav s neskrývaným sklamaním.

štvrť na dvanásť aj pár minút

Posadila sa do nepohodlného kresla, z tašky vytiahla poznámkový blok a jedno ošúchané pero pre prípad, že možno teraz budú  k jej záverečnej práci konečne nejaké pripomienky. Čuduj sa svete, v úsudku sa nesklamala.

„Som z vás nešťastná," začala pani docentka s nakrivo nasadenými okuliarmi na nose. „Taký veľký potenciál a vy ním vyslovene mrháte! Aha! Pozrite sa sama," ukázala krivým prstom na stranu tridsaťtri, kde červeným písmom svietilo: „Vyhodiť! Skreslené informácie. Neprípustné!!!"

„Milá moja, nože mi povedzte, odkiaľ ste tento „blábol" vzali?"

Cítila, že sa červená.

Nie. Nie preto, žeby sa za niečo hanbila, to nie. Problém sedel totiž oproti.

„Tak?" opýtala sa jej ešte raz a ona odrazu vytiahla malú oranžovú knihu, na ktorej stálo „Povesť ako príbeh".

Podala jej ju so slovami:

„Strana sedemnásť, kapitola číslo dva, autorom článku ste vy."

takmer jedna hodina poobede   

Po minúte ticha bola násilne vyhodená na chodbu so slovami, že do budúcnosti by pani docentka Vitálna ocenila jasné, presné, jednoznačné citácie podľa najnovšej citačnej normy, schválenej katedrou práve v tejto chvíli.