Noc patrí šelmám

Odprevádzal som ich do práce so zmiešanými pocitmi. Netrvalo to dlho, na konci asi 40 metrovej chodby som sa s nimi rozlúčil a zahol som do miestnosti páchnucej čpavkom. Rozkročil som sa nad pisoárom... Moji traja spolubývajúci - ich mená nie sú vo chvíli kedy píšem tieto riadky dôležité - odchádzali na brigádu v bujarej nálade. Niečo sme vypili, uvoľnili sa, ale ja som nakoniec neodolal jednému so svojich zlozvykov - osobne im radšej hovorím vášne - a v prstoch som nemotorne zakrútil dlhú cigaretu z trávy, pripomínajúcu bejzbalovú pálku v zmenšenej podobe. Všetci prevrátili oči. Slušne odmietli a pri tom sa na mňa pozerali s neskrývanou výčitkou. Ale ako som už povedal, bola to moja vášeň a neúspech u priateľov ma neodradil. Po asi pol hodine sa partia rozhýbala k odchodu. Pre mňa to bol najkrutejší čas...
Posledných pár kvapiek dopadlo do pisoára, na ktorého dne usadeniny z neustále pritekajúcej vody a moču vytvorili zvláštne tvary pripomínajúce letokruhy. Vytiahnutý zips rázporku vyvolal medzi okachličkovanými stenami slabú ozvenu. Napadlo ma, že o tieto steny by som neoprel ani podošvou topánky.
Vracal som sa chodbou späť. Bývali sme takmer na jej opačnom konci pri balkóne. Presklenými dverami som naň vyšiel. Vietor mi príjemne ovanul tvár i napúchajúce oči, to som cítil, ale určite boli aj neprirodzene začervenané, no to som už nevidel. Napriek vetru som si s problémami zapálil cigaretu. Moji traja spolupútnici práve kráčali chodníkom okolo internátu a veselo mi, s hlavami otočenými hore, mávali. Podobné udalosti sú už len spomienkou, ale v tom čase sme zdieľali kuticu, kde sa zmestil snáď len pár dvojposchodových postelí, trojica skríň, stôl a kopa našich osobných vecí. Na vrch tejto kopy sme sa zvalili mi štyria a stačilo len zabuchnúť dvere a konzerva bola plná. Pripravená na odoslanie...
Pánty dvier za mnou zavŕzgali, takmer som podskočil. Vonku, do príjemného začínajúceho večera, vystrčila hlavu pani Smolzová - vedúca pracovníčka a hlavná ubytovateľka internátu patriaceho neďalekej strednej škole - veselo potriasla blond hrivou, keď ma zbadala a s úsmevom vyšla na balkón.
„Dobrý večer," privítal som ju s opätovaným úsmevom.
„Dobrý... večerná cigaretka?" Síce jej tvár žiarila, ale napriek tomu som ostal na moment zaskočený, pretože som skutočne netušil aké pravidlá tam - na území strednej školy - platili pre vysokoškoláka. Porušenie zákazu fajčenia v priestoroch školy vás mohlo vyjsť na dosť vysokú sumu. „Áno, po dobrej večeri," tiež som sa snažil tváriť prívetivo. Ale už na prvý pohľad ju dymiaca cigareta nezaujímala.
„Je vás tu dnes pomenej." Narážala na ticho v dvoch najvyšších poschodiach budovy, ktoré obývali vysokoškoláci, momentálne si už vo väčšine užívajúci blížiaceho sa leta.
„Skúškové obdobie už končí," ja nato, „a takmer všetci sú už doma."
„Veď práve preto som tu. Zbadala som vás z chodby a idem za vami s prosbou. Potrebovala by som dnes večer odísť. Sú prázdniny a je tu len zopár chlapcov a dievčat, ktorý boli na exkurzii. Ráno odchádzajú. V rodine vychovávateľky, ktorá mala dnes slúžiť, sa objavili isté nepredvídateľné udalosti." Sprisahanecky sa prikrčila a priblížila ku mne, akoby sme boli spolupracovníci ohovárajúci kolegyňu pri cigaretke. Mal som chuť povedať: „No a? To akože ja mám zaskakovať?" A presne na to spustila ona: „Nemôžem ostať namiesto svojej kolegyne. Možno viete o niekom na koho je spoľahnutie. Možno by ste mohli aj vy..." Už som chcel odmietnuť, len som ešte hľadal správne a šetrné slová, keď povedala vetu, ktorá moju myšlienku okamžite zahatala. „Dobre vám zaplatím!" dodala.
Myslím, že asi 40 ročná, ešte celkom dobre vyzerajúca žena, zmenu v mojom správaní po prísľube „dobrého" platu, okamžite zaregistrovala. Ozrejmila mi, že chce, aby som počas noci kontroloval chodby chlapčenského i dievčenského bloku. Samozrejme nevyžadovala, aby som tam celú noc pochodoval hore - dolu, ale aby som jednotlivé poschodia prešiel aspoň raz za hodinu. Na prízemí vo vstupnej hale sedával vrátnik, ktorému som sa občas mal ukázať.
Moja lenivosť ma odtrhla od priateľov, ale na druhej strane sa zdalo, že neprídem aspoň o peniaze. Vtedy som ešte netušil, že sa mýlim...

NOC
Sedel som v izbe a moje oči hypnotizovali mobil povaľujúci sa vedľa na posteli. Nikto z mojich priateľov trčiacich v práci sa neozýval. Zo zaprášeného notebooku vyspevovali akési miestne kapely. Nepoznal som ich, ale zvolil som to ako prijateľnejšiu voľbu oproti hociktorému z komerčných kanálov. Rádio samozrejme bežalo po internete. Opäť som zdvihol mobil, ako už mnohokrát za poslednú pol hodinu a skontroloval čas. Prešla jedna minúta a hodiny ukazovali trištvrte na desať, pričom telefón - a prostredníctvom neho aj moji priatelia - zaryto mlčal.
Obliekol som si nohavice - obyčajné džínsy a na zelené tričko som si natiahol hrubý pulóver. Prešiel som do provizórnej spoločnej kuchynky v strede chodby. Z prepchatej chladničky - bola takmer rozpadnutá a teplota vnútri klesala len o sotva štyri stupne nižšie ako bola teplota v miestnosti - som vylovil syrovú bagetu, ktorú som kúpil v pondelok a napriek faktu, že v ten deň sa písal piatok, som si ju pridal do mojej výbavy na nočnú misiu. Našiel som tam aj dve slabo vychladené pivá v modrých plechovkách. Vzal som ich s prísľubom vlastnému svedomiu, že hneď ráno, keď ma pani Smolzová vyplatí, ich tam opäť vrátim. Nechápal som, ktorý idiot môže nechať nechránené pivo v spoločnej chladničke internátu...
Na izbe som všetko napchal do hlbokých vreciek pulóvra, do vačkov džíns vošli cigarety a mobilný telefón. Hodiny ukazovali o päť minút desať. Izbu som zamkol a vybral sa pomaly dolu. Moje prvé kroky smerovali na prízemie, na vrátnicu, kde ma už určite očakával niektorý z vrátnikov - denná a nočná zmena sa striedala o deviatej - a odkiaľ som mal začať svoju hliadku. Na chodbách sa ozýval aj nepatrný šramot - v tej chvíli však len šuchot mojich nôh, ktoré v tichu pôsobili ponuro. Osvetľovali ich vlastným životom žijúce neónové lampy, rozmiestnené dosť naširoko, aby sa vytvárali slepé miesta dlhé niekoľko metrov, zahalené rúškom šera. Neóny blikali, opakovane pohasínali a následne sa prudko rozsvecovali. Šuchtal som schodmi, ktoré sa ako had ovíjali okolo šachty výťahu vedúcej od zhora nadol po jednotlivých poschodiach. Osobný výťah v noci nepremával; vlastne aj cez deň iba dopoludnia.
Zišiel som celých desať poschodí na prízemie. V presklenej uvítacej hale vládlo prítmie, len vrátnica, obložená masívnym tmavým drevom, žiarila pri vstupe. Vchod bol vybavený fotobunkou, ktorá automaticky vpúšťala ubytovaných. Dvere sa s nepatrným šuchotom odsúvali a zasúvali. Ľudia - poväčšine zamestnanci - najmä odchádzali; na displeji mobilu vtedy svietilo 22.12.
Už z diaľky som videl, že dnes má službu Morris. Neviem ako sa volal, no mi sme ho prezývali tak... Morris. Vyzeral ako vystrihnutý z hororového filmu - vysoký hádam dva metre a tenký, takmer suchý, na hlave mal plešinu a svalstvo tváre mu neprirodzene ovísalo, akoby trpel nejakou chorobou a niekto jeho šialenú fotku prilepil na plexisklo vrátnice...
Nie. Skutočne tam sedel. Keď som sa oprel o pult, Morris lenivo zdvihol hlavu a znechutene na mňa pozrel.
„No čo je?" Bol opitý. „Čo chceš?"
„Pani Smolzová, vám o mne asi hovorila. Mám v noci dozrieť na..."
„Niečo spomínala... Myslím..." Vyzeral zadumane. Asi si ani neuvedomil, že mi skočil do reči. „Ale mne je to jedno. O polnoci zamykám a odomknem len každú hodinu na desať minút."
„Ja nepotrebujem ísť von," odvetil som, „mám sa len u vás občas zastaviť."
„Dobre, dobre!" Teraz bolo úplne jasné, že vrátnik je opitý, divoko rozhadzoval rukami a cez kruhový otvor v skle slúžiaci na verbálnu komunikáciu som zacítil závan vydychovaného alkoholu.
„Len ma tu neotravuj každú chvíľu." Očividne dohovoril, lebo sa otočil k obrazovke prenosného televízora, ktorý mal pred sebou na stole.
Nebolo čo dodať. Vykročil som na prvú obchôdzku smerom k dievčenskému bloku...

PO POLNOCI

V časti obývanej nežnejším pohlavím to dopadlo nad moje očakávania. Všade bolo ticho, každý spal. Nízka blondína - v nočnej košeli vyzerala fakt super - sa vracala z WC. Chvíľu na mňa čudne pozerala, určite premýšľala čo v tejto časti robím, ale po mojom vysvetlení, že len dozerám na nočný pokoj, odkráčala preč. Dve baby ešte klebetili medzi šiestym a siedmym poschodím. Po krátkej rozprave, množstve „prevrátených" očí a trucovitých citosloviec som ich odprevadil na izbu a šiel si po svojom. Horšie to už dopadlo v mužskej časti. Naďabil som na trojicu mladistvých fajčiarov, dvaja chlapci sa šialili v záchodoch na piatom, pätica sotva štrnásť ročných mládencov bojovala z virtuálnymi mimozemšťanmi v počítači a na mnoho ďalších činností odohrávajúcich sa na chodbách môjho rajónu.
Všetko som však zastavil a usmernil. Nakoniec som dorazil opäť na svoju izbu. Zvalil som sa do postele, zhrýzol som polku bagety, vypil plechovku piva na dvakrát a vyfajčil som jointa. To posledné sa v danej chvíli nedalo považovať za dobrý nápad, ale vášeň je vášeň...
Z úst mi visela cigareta, keď som v čase 00.00 presne, kráčal na druhú obchôdzku. Ten čas ma trochu zaskočil. Aká je šanca, že sa na hodiny pozriete práve vtedy. Určite veľká, no na druhej strane, dolná medza pravdepodobnosti nie je až tak nízko. Polnoc... Začal som premýšľať o nezmysloch, o akých väčšinou premýšľajú ľudia, ktorý sami blúdia prázdnymi temnými chodbami a na hodinkách vidia, že nadišla polnoc.
Prešiel som okolo spoločnej miestnosti so sprchami - na každom poschodí bola taká - a mimovoľne som sa do nej pozrel. Kamenné obkladačky, kedysi biele, no vtedy už zašednuté, pokrývali každučký centimeter plochy od podlahy až po strop. Naokolo viseli potrhané plastové závesy poskytujúce relatívne súkromie pri sprchovaní. Neubránil som sa vlastnej obrazotvornosti a predstavil som si všade postriekanú krv. Tmavo červenú až bordovú, zmiešanú s rôsolovitou hmotou, pripomínajúcou hlien. Videl som ako sa dlhé konzistentné kvapky tejto nechutnej zmesi naťahujú a kvapkajú zo závesov do krvavého mora na podlahe. Všetko to odtekalo do mrežované odpadového otvoru v strede kúpeľne.
Predstavu vo mne vyvolala spomienka na dievča, ktoré raz v niektorej zo spoločných umyvární porodilo, samé a bez akejkoľvek pomoci. Nikomu neprezradila, že je v druhom stave a napodiv si to ani nikto nevšimol. Po hodinách bolesti a nepredstaviteľného strachu pri pôrode, dievča podľahlo rozháranej psychike a vyhodilo úbožiatko z okna na zadný dvor internátu, kde ho po troch dňoch objavil jeden zo zamestnancov. Podlaha v umyvárni vraj bola celá od krvi...
Mykol som sa, lebo sa mi zazdalo, že na opačnom konci chodby sa niečo mihlo. Zahliadol som to len kútikom oka a istotu som nemal, ale mrzelo ma ak si nejaký krpci, robia napriek môjmu dozoru, čo chcú. Takmer som ani nedýchal a sústreďoval som sa, či niečo sluchom nezachytím. Neón mi nad hlavou nervózne blikal. Nakoniec som to však vzdal a pobral sa ďalej, sprevádzaný len šuchotom vlastných nôh.
Chalani ma prekvapili. Všetci mlčali, dodržiaval sa nočný pokoj. Iba jeden chlapec potajme fajčil na hajzli, no iba som ukázal prstom a šiel. Povedal mi: „Veď viem..." Zaujímavé ako rýchlo sa roznieslo, prečo tu som, napriek faktu, že všetci spia!
Schody a samé schody... Počítal som ich, preskakoval a raz som sa pustil na zadku, ale viac som podobné pokusy neopakoval. Ospalé chodby, na každom druhom metri ústili vchody do izieb. A opäť schody - tie ma nudili najviac - a ďalšie poschodie.
Dopracoval som sa k vrátnici. Morris akurát zamkol. Ovládanie posuvných dvier bolo na chodbe, niečo tam poťukal, zamkol ho a vykračoval si späť k svojmu bunkru za plexisklom.
„Tak čo, mladý?"
„Pokračujem," prehodil som, „všetko je v poriadku, je ticho..."
„Ja ich poznám, mladý!" Opäť ma nenechal dohovoriť. Po celý čas sa na mňa, stojaceho mu po boku ani nepozrel, len krivkal vpred a ja som ho nasledoval.
Pokračoval:
„Všetci si robia čo chcú. Behajú, mlátia sa hlava - nehlava, fajčia v záchodoch. Môžeš chodiť koľko uvládzeš, chlapče, ich neustrážiš."
Chcel som mu povedať, že to nie je pravda. Všetkých som predsa zvládol. Ale on na to: „Kým si tu, oni si robia za tvojim chrbtom, čo si zmyslia." Tak som radšej nič nehovoril, lebo mal najskôr pravdu.
Morris sa došuchtal k vchodu do vrátnice, kľúčmi (opäť) ho otvoril a vošiel dnu. Chcel som ísť ďalej, zachytil som len Morrisovu ruku ako trhá kľúčmi v zámke, keď chlácholivým hlasom niečo povedal. Nerozumel som mu, ale zastal som. Zrazu zvolal zúrivým hlasom: „Dávaj pozor na ten vrták, lebo skapeš!" Bolo to hlasné zvolanie, takmer na plné hrdlo. Morrisov hlas znel hrozivo, pripomínal zúriaceho čerta. Strnul som. Čakal som, že odtiaľ vyletí a udrie ma niečím po hlave. Ale Morris sa rozkašlal, podarilo sa mu vytiahnuť uviaznuté kľúče a zabuchol dvere. Videl som ho za plexisklom ako sa posadil a začítal sa do akéhosi časopisu.
Netuším ako, ale podarilo sa mi ísť ďalej. Hodiny ukazovali 00.30. Ja som pomerne vyľakaný a rozčarovaný kráčal schodmi tentoraz nahor smerom k dievčenskému krídlu. Mix drog a alkoholu síce podporoval paranoju, ale vypil som aj druhú plechovku piva.
Blok B, ktorý bol každoročne prideľovaný nastupujúcim študentkám, oddeľovala od zvyšku budovy stena z hrubého skla, pretkávaného pletivom kovového drôtu. Také sklo nerozbijete možno ani kováčskym kladivom.
Prechod tvorili železné obruče, v ktorých bolo opäť vložené nerozbitné sklo. Dvere sa otvárali sťažka a Morris ma musel asi poriadne vyľakať, pretože som sa triasol a cítil som neskutočnú zimu. Musel som si prekrížiť ruky cez hruď, aby som aspoň zdanlivo podporil pocit tepla.
Hneď za sklenenou stenou - sotva meter od nej - sa krčili v stene útle dvere. Zmes drevotriesky a lepidla tvorila jednoliatu platňu s pripevnenou rúčkou, ktorá sa asi zlomila už dávno a pod ňou visela ťažká kladka. Lak na povrchu platne sa už vekom šúpal. Iba vtedy som si všimol, že presklený vchod je tak blízko, že cez deň, kedy je neustále otvorený, zakrýva nenápadné dvere s popraskaným povrchom. Po chrbte mi behal mráz. A ako som tam tak stál so zvesenou sánkou a civel na ne - tie dvere ma až hypnotizovali - do tváre sa mi vohnal chladivý prievan. Nemal sa tu odkiaľ vziať, ale uvedomil som si, že ho aj počujem. Také jemné šumenie... vetrík... skoro ako šepot...
Strhol som sa. Počul som hlasy. Roztržito som sa poobzeral, ale žiadny pohyb vzduchu som necítil a okolo mňa nebolo živej duše. Neón mi nad hlavou opäť osciloval.
Toto miesto mi na odvahe nepridalo, skôr naopak. Radšej som už ani nepremýšľal a poberal sa ďalej. Občas som sa opatrne, s pocitom neistoty, obzeral cez plece...
V bloku B - v časti patriacej dievčatám - sa chlad zdal byť intenzívnejší. Chodby boli tiché a ozvena mojich pomalých krokov rezonovala medzi stenami hlavne cestou po schodoch. Občas som zastavil a poobzeral sa. Pritom som načúval do diaľky neosvetlených chodieb. Prebleskujúce neónové svetla mi pekelne liezli na nervy. S nepravidelným odstupom sa ozývali pridusené zvuky, ale väčšinou pochádzali z izieb - pokiaľ som to dokázal identifikovať - okolo ktorých som prechádzal.
Obišiel som päť poschodí a šuchtal som chodidlami o keramické tehličky, akými boli vyložené podlahy na každom, aj šiestom poschodí. Na izbách vládol pokoj. Prešiel som až k balkónu na konci chodby. Dvere boli pootvorené, tak som ich pravicou potlačil. Z vrzgotom sa pohli a prievan ich prudko tresol o drevený rám, až som mal pocit, že sa sklá vnútri roztrieštia na tisícky malých kúskov. Priehľadný a krehký materiál to vydržal. Pravdupovediac som sa zľakol, ale napočudovanie som okamžite pocítil uvoľnenie, keď sklo ostalo v jednom kuse. Pravdepodobne by som ho musel zacvakať.
Vracal som sa späť k točitému schodisku s nefunkčným výťahom. Čakali ma ešte štyri poschodia. Zo študentských ubytovní nikto nevyšiel, napriek faktu, že hlasný úder balkónových dverí musel niekoho z nich prebudiť. Prehrabal som vrecko a zo zhúžvaného balíčka som si vytiahol cigaretu. Neóny znova hnevali a zdalo sa, že zase cítim prievan - podľa zimomriavok na chrbte... Filter cigarety som si zastrčil medzi pery a obzrel som sa späť. Nikto nevyšiel na chodbu a dvere na balkón boli pevne zabuchnuté. Chcel som pokračovať ďalej, ale po prvom kroku, keď som vrátil pohľad dopredu, som sa zháčil. Oproti mňa pri výťahu a schodisku, asi tak 15 metrov vzdialených, prešlo poza sklenené dvere dievča. Tentoraz to nebol len pocit. Zaregistroval som ho. Malo krásne blond vlasy, dlhé až po zadok a sotva trinásť, možno štrnásť rokov. Bol to síce len krátky moment, ale videl som ju ako prebehla v belasej nočnej košeli, ako srnka na tenkých nôžkach.
Neutekal som, skôr som rýchlo kráčal. Takmer som už videl za roh. Prebehla od schodov na opačnú stranu, do slepej uličky, odkiaľ neviedli žiadne dver...
Nebola tam. Naokolo sa rozhostilo ticho, ale vo mne narastal zvláštny pocit absurdnosti pred samým sebou, čo ma možno vystrašilo ešte viac než fakt, že blonďavé dievča sem utieklo pred mojim pohľadom a nemalo kam odísť. Všimol som si, že v rohu výklenku sú dvere s nápisom „Upratovačky." Pochyboval som, že dievča tam vkĺzlo, pretože namiesto kľučky sa na nich týčila len kovová guľa. Pristúpil som k ceduľke, hanblivo zaklopal a zatlačil som do dverí. Ani sa nehli. Zabúchal som tvrdšie a zvolal: „Si tam?" Nik neodpovedal. „Hej," zvolal som hlasnejšie „ak si tam tak sa ozvy, inak ťa nahlásim vychovávateľke." To posledné bola hlúposť. Ak tam bola skutočne schovaná (musela by mať kľúč) nepoznal som ju a keď odídem, ona zmizne. Niekoľko krát som ešte do dverí udrel plecom, no márne.
Nešlo mi to do hlavy. Určite som ju videl. Pamätám si tie jej oslnivo plavé vlasy do dnes. Mám ich zafixované v pamäti ako zvláštnu fotografiu zaostrenú iba na ne.
Obišiel som zvyšné štyri poschodia, ale na čudnú udalosť som nedokázal prestať myslieť. Vďaka nej som si spomenul, že pred niekoľkými mesiacmi sa tu stratila študentka. Mladé dievča, pätnásťročné, počas noci nevedno kam zmizlo. Prebehla vtedy vlna vyšetrovania a vypočúvania, no nikto o nej viac nepočul. Ale ona vyzerala inak, mala hnedé krátke vlasy a... Napadlo ma však, že už aj predtým som počul historku o záhadnom zmiznutí, ale tuším sa jednalo o chlapca. Išlo skôr o príbeh z počutia, než fakt, ale stratená bruneta s krátkym zostrihom faktom bola, rovnako ako neslávna maloletá rodička - vrahyňa.
Uvedomil som si, že uzdu iracionálnym myšlienkam som už dávno povolil. Premýšľal som koľko ľudí tu otrčilo kopytá, medzi chladnými múrmi starého internátu. Koľko nepokojných duchov blúdilo navonok osamelými chodbami a sledovalo unavených študentov - keď v noci ospalo krivkali vykonať potrebu - očakávajúc, ktorá z duší sa k nim túto noc pridá? Ako to bábätko, možno aj ono tu niekde... Naháňalo mi to strach! Potlačil som desivé myšlienky.
Svoje tempo som reflexívne zrýchlil. Bral som schody po dvoch a do dlhých chodieb som len letmo nazeral a pokračoval nižšie. Čo najskôr som mal chuť doraziť k vrátnici. Napriek tomu, že Morris nepôsobil prívetivo a v tú noc z neho šiel dokonca strach - ako z väčšiny vecí tej noci - som sa túžil dostať k jeho zasmradenej vrátnici, k ľudskej spoločnosti.
Zbehol som až na tretie poschodie, ale pálčivý pocit v mechúre som cítil od šiesteho. Hlúpe pivo, pomyslel som si. Volanie prírody bolo tak silné a otravné ako len také volanie v najnevhodnejšej chvíli môže byť. Spoločné záchody boli sotva desať metrov odo mňa, tak som vbehol do chodby a vzal som to doľava.
Pokojne som mohol mať oči zavreté, toalety by som objavil po nezameniteľnom pachu zmesi moču, zvratkov, výkalov, zvyškov jedla a ktovie čoho ešte. Všetko sa to vznášalo v miestnosti so štyrmi pisoármi a rovnakým počtom kabínok. Pisoáre som okamžite so zreteľa vypustil, na každom z nich chýbala odtoková rúra a kvapalný odpad stekal do stredu miestnosti (pomedzi vaše nohy), kde ústila kanalizácia. Ústie bolo prekryté drôtenou sieťkou. Hľadel som rovno na kabínky. Vošiel som do poslednej, napriek tomu, že bola osratá ako ostatné a začal som sa zbavovať prefiltrovaného piva. Vo vedľajšej kabínke som začul krátke šuchnutie, ako keď niekto odtrhne útržok z rolky toaletného papiera. Pred pár sekundami som sa tam pozeral! Po chrbte mi prebehol mráz a svaly v celom tele sa mi reflexívne stiahli. Všetky okrem tých najdôležitejších a chvíľu ešte trvalo kým som zastavil prúd moču a už som zreteľne počul, že vedľa niekto stojí a pomaly vykročil vpred. V úzkej, niekoľko centimetrov širokej diere pri podlahe, aké sú na všetkých toaletných kabínkach, sa plazil tieň.
Konal som absolútne bez akéhokoľvek myšlienkového pochodu, zapracovali reflexy. Zazipsoval som si zips na nohaviciach - samozrejme predtým som odložil čo som držal - a svižne som sa otočil. Predo mnou nič. Vyrazil som vpred a vyšiel som z kabínky. Predo mnou stálo dievča, mohlo mať sedemnásť rokov. Bola vyslovene chudá na kosť - z časti ju zakrývalo vyťahané tričko visiace po vyziabnuté stehná - a vysoká, len pár centimetrov chýbalo, aby sme si pozerali do očí na jednej úrovni. Hovorila pokojne, no hlas jej vychádzal z hrdla ako pridusená reč. „Nemožno premýšľať o nich. Svetlo nás oslepuje. Sú preč..."
„Čo...?" Na viac som sa z otvorenými ústami a vypleštenými očami nezmohol.
„Pre nich niet cesty späť. Živí je na rade. Oni nečakajú, len konajú. Majú úlohu..."
Jedným dlhým krokom som ju obišiel. Kolenom som sa udrel do pisoára, ale bolesť som v tej chvíli necítil. Dievča sa nehýbalo len za mnou pootočilo hlavu. Cez sinavú tvár jej prevísali zlepené pramene havraních vlasov.
„Si na druhej strane. Prídu... Majú úlohu..." Pridusene si mrmlala ďalej, kým moje topánky už pískali na dlaždiciach chodby. Utekal som ako pomätený. V hlave som nemal nijaké myšlienky, iba hrôzu, produkujúcu adrenalín, ktorý ma hnal dolu schodmi dlhými skokmi. Dvakrát som sa pošmykol a spadol som na podlahu. Prvýkrát som posilnený strachom rýchlo vyskočil a uháňal ďalej, no potom som zletel znova a nešťastne som pristal temenom hlavy na schode. Neomdlel som, len moje telo ma odmietlo poslúchať a jeho koordinácia zlyhala. Obraz pred mojimi očami sa skrivil...
Netuším koľko som tam ležal. Snáď len pár sekúnd.
Ten vrták, spomenul som si z ničoho nič. Lebo skapem, povedal tiež Morris. Bola to prvá racionálna myšlienka, i keď racionálny základ nemala.
Zdvihol som hlavu a posadil som sa. Najprv som si všimol len tie žiarivo žlté vlasy. Stála predo mnou. Dievčatko v bielej nočnej košeli, ktoré mi nedávno zmizlo pred očami. Bosými nôžkami stála na chladných obkladačkách a pozerala na mňa modrými očami, pokorne a prívetivo. No ja som už tej noci neveril pekným očkám, ani milej a nevinnej tvári. Moje nohy samé začali kopať a nemotorne som sa ťahal chrbtom po dlážke. Musel som vyzerať smiešne ako som tam tancoval na zadku a pritom som sa takmer nepohol z miesta. Rozhadzoval som rukami a kopal nohami ako ryba na suchu.
Dievča sa nehýbalo, ani nezmenilo výraz. Len ma pokojne sledovala.
Postavil som sa. Moje nohy ale nesúhlasili, kolená sa podlomili a mňa zanieslo až k výťahovej šachte, o ktorú som sa oprel. Prehnutý v páse som zhlboka dýchal. V hlave mi hučalo a najhoršie bolo, že som začal mať halucinácie. Strop akoby pomaly klesol a opäť sa zdvihol späť. Steny začínali zľahka pulzovať. Zdalo sa mi, že podlaha sa dokonca aj vlní, ale na to si už presne nespomínam. Spomienky z tých momentov sú nejasné. Naisto viem, že mi bolo nevoľno. Myslel som, že sa mi cez pažerák tlačí von samotný žalúdok a pritom sa zvŕta v kŕčoch ako preseknutá dážďovka.
Dievča so žiarivými vlasmi vykročilo. Iba jediný krok, ale vo mne vybuchla bomba. Mal som pocit, že tentoraz už zamdliem. Steny neprestávali pulzovať a žalúdok sa ďalej krútil. Zviezol som sa na všetky štyri, zavrel som oči - skoro som sa povracal - a plazil som sa po dlážke až k schodom, ktoré viedli dolu. Chcel som pokračovať v plazení, no bol som na konci so silami a moje telo zvieral jeden neuveriteľný kŕč. Len som sa bezvládne zosypal dolu schodmi.
Stálo ma to síce niekoľko nepríjemných úderov, ale inak sa môj stav zlepšil. Potreboval som pár sekúnd, aby som sa aspoň čiastočne zotavil. Chvíľu som bol na štyroch a so zvesenou hlavou som odfukoval.
Neobzeral som sa, vyskočil som na rovné nohy a utekal preč.
Zvyšné tri poschodia som zvládol rýchlo. Posledným schodiskom som zbehol do chodby na prízemí a rozbehol som sa k preskleným dverám. Niekoho som tam videl. Napriek skutočnosti, že sklo bolo matné a vnútri prepletené drôtom som vedel, že je to Morris. Jeho dlhé, neprirodzene chudé telo zahalené do hrubého svetra, ktorý na ňom visel ako na strašiaku.
„Pán..." Nepoznal som jeho meno! „Morris!" zvolal som. Kľúče na jeho opasku však štrkotali ďalej v rytme krokov.
„Hej! Morris! Počkajte!" Dobehol som až k dverám. Zatlačil som kľučku, ale narazil som do zamknutých dverí.
Teraz som už kričal na plné hrdlo:
„Morriiis! Heej!"
Nič. Štrkot zväzku kľúčov som už nepočul, ale videl som rozmazanú škvrnu na skle ako zabočila doľava, kadiaľ viedla cesta na vrátnicu. Morris zamkol a pokojne odkráčal preč, napriek tomu, že som na neho kričal ako zmyslov zbavený.
Opäť som začul zvláštny šepot, podobný ako predtým, keď som tu stál. Taký tichý až som si ani nebol istý. Vedľa mňa boli ošarpané dvere do suterénu. Tiež tu bola zima, ale tomu som už rozumel. Všimol som si, že kladka na nich je odomknutá a čeľuste roztiahnuté. Prečo to Morris urobil (musel to byť on - alebo...?) som si premyslieť nestihol.
Zase sa mi dvíhal žalúdok. Nikoho som naokolo nevidel. Steny sa nepravidelne vlnili. Zrak sa mi začal zakaľovať. Vedel som, že niečo sa ku mne blíži. Obrátil som sa a trieskal som na presklené dvere. Kričal som ako šialený, ale nikto mi na pomoc neprichádzal. Človek, ktorý mi pomôcť mohol pred chvíľou odkráčal. Steny pulzovali, sťahovali sa a vystierali, až som mal pocit, že ma niekedy udrú po čele. Kryl som sa pažami. Pred ústami mi chladom zrazená para vytvárala svetlé obláčiky. Myslím, že som niekde v diaľke chodby zazrel aj to dievča, ale tým si rovnako nie som istý.
Bolo to úplne proti mojej vôli, no tam som ostať nemohol, tak som schytil zlomenú kľučku na ošarpaných dverách a rozbehol som sa do suterénu.
Tá... sila - entita spôsobujúca bizarné halucinácie schopná ovplyvniť realitu okolia až k ochladeniu teploty, schopná vysávať energiu z môjho tela - sa v úzkych chodbách suterénu šírila ešte rýchlejšie. Prenasledovala ma ako valiaca sa voda z pretrhnutej nádrže.
Utekal som na plné obrátky, až ma pálili stehná. Okolo hlavy sa mi mihali drobné svetlá s hrubými kovovými krytmi, ktoré osvetľovali chodby chabou silou stredovekého lampáša. Chodby boli dlhé a spletité, no ja som utekal o život. Neustále som cítil chlad na šiji, ako sa za mnou ženie a neprirodzený pohyb chodby ma už pravdepodobne predbiehal...
Zahýnal som do jednej zákruty, hneď do druhej. Prenasledovateľ však nepoľavil. Šprintoval som a na každej odbočke som sa rukami odrazil od steny. Neviem koľko som utekal, ale pamätám si, že pri šachte z lesklého plechu som odbočil vpravo, k mrežiam na pántoch, ktoré sa voľne otvorili. Prebehol som dlhou chodbou a dobehol som k železnému vchodu, za ktorým bola už len široká miestnosť s obrovskými kotlami a nijakým východom.
Myslel som, že zošaliem a schoval som sa za jeden z kotlov. Železné dvere za mnou ostali pootvorené a ja som so stiahnutým zadkom čakal čo bude...
Chodba však bola tichá a zdalo sa, že za mnou už niet nikoho!
Bolo to neuveriteľné. Neuveril som však ľahko. Hodnú chvíľu som ešte ticho čupel za nadrozmerným kotlom a len načúval a hľadel do pootvorených dverí. Nakoniec som sa uistil. Skutočne ma už nikto neprenasledoval.
Strach vôbec nezmizol, ale hladina adrenalínu mi v krvi poklesla. Postavil som sa a vykročil vpred. Mimovoľne som však rukou, ktorou som sa držal páky dvier na kotly, za ňu potiahol. Zhrdzavené pánty zaškrípali a z útrob kotla sa vyvalili kusy ľudských tiel. Odrezané vyblednuté ruky a naporciované kusy hnijúcich nôh sa rozsypali po zemi. Medzi nimi som zazrel potrhané vnútorné orgány. Ich rozstrapkané tkanivá sa naťahovali ako nechutné nite. Ovalil ma hnusný smrad. Dokonca som zbadal gúľať sa po podlahe oko.
Horšie bolo, že z chodby sa ozvalo tresnutie mreží o stenu. Tých mreží, ktorými som pred pár minútami prebehol. Niekto prichádzal. Niekto, kto vraždil, telá obetí rozrezal, či posekal a odložil ich do desaťročia nepoužívaného kotla v hĺbke suterénu. Niekto, kto sa tu vyznal a mal kľúče... Morris!
Rýchlo som sa poobzeral - hlava sa mi zvŕtala akoby som sledoval zápas v stolnom tenise - ale žiadnu skrýšu som nevidel.
Počul som blížiace sa klopanie topánok. Kroky človeka - bolo to zvláštne, no napriek vedomiu, že prichádza ľudská bytosť - sa môj strach znásobil. Strčil som sa pod mohutný stôl z ťažkého dreva a - nič iné mi neostávalo - čakal.
Až vtedy som si uvedomil, že počujem klopanie, nie dunivý dupot veľkých mužských chodidiel, ale ostré údery tenkého podpätku. Medzi dverami sa mihla kučeravá blondína a pani Smolzová - vedúca internátu - vstúpila do kotolne.
„Kto je tu?" zakričala. Jej hlas znel nasrdene. Dlaňou siahla do tmy a prehodila vypínač. Zabudnutú kotolňu ožiarilo biele svetlo neónových lámp. Zbadala ma okamžite a predpažila ruku, v ktorej zvierala malú pištoľ s otočným bubienkom zásobníka.
„Ó, náš mladý strážnik!" Usmievala sa ako večer na balkóne, keď mi ponúkala prácu. Jej milý úsmev mi pripadal, v kontexte udalostí a hlavne odhalení, diabolský. Zabijak v príťažlivej podobe, vyselektovaný evolúciou k dokonalému oklamaniu nepriateľa, ktorý súdi vajce podľa škrupiny a vo chvíli nepozornosti - klap - pasca zapadne.
„Vylez!" Tvár sa jej skrivila od zúrivosti, keď uvidela kusy končatín povaľujúce sa na podlahe. Vytiahol som sa spod stola a vzpriamil sa so zdvihnutými rukami.
Znova sa usmievala. Vyzerala ako nevinné dievčatko prichytené ako kradne koláč so susedino pekáča. Musela byť šialená!
„Ako si sa sem dostal?" Celú dobu na mňa mierila pištoľou.
Chcel som čosi povedať, ale netušil som čo. Vykročila smerom ku mne.
„Nejako ti zdrevenel jazyk, chlapče. Tak?"
Mlčal som a ona sa blížila.
„Veď to je jedno." Rozrehotala sa na plné hrdlo. „Teraz pribudneš k mojim bábikám. Konečne budem mať aj niekoho staršieho. Vieš, všetko sú to ešte deti a v noci sa boja, keď tu musia byť samé. Ale ty ich ochrániš, však?" Mrkla na mňa pravým okom, akoby sme boli spriaznené duše. Jej šialene milý úškrn razom vymenila za pohľad rozzúreného býka.
„Ale najprv si poprac ten neporiadok, čo si tu narobil," ziapala a pištoľou ukázala na ľudské ostatky na podlahe. „Všetky deti sú neporiadne. Všetky sú neporiadne. Nepoznajú móres..." Pri týchto slovách vyzerala zasnene a hľadela niekam do diaľky, mimo kotolne, mimo internátu či mesta a možno až za hranice reálneho sveta.
Myslel som, že teraz je moja chvíľa a chcel som sa vrhnúť po zbrani, ale okamžite sa prebrala: „O to sa ani nepokúšaj! Si neposlušný!" Znova ukázala na ostatky. „Poprac to!"
Klesol som do drepu a s odporom som chytil za členok kus ľudskej nohy, odrezanej pod kolenom. Odpor som prehltol, pevne som uchopil nohu ako palicu a švihol som ňou pani Smolzovej po zbrani. Ruka jej odletela na bok, no pištoľ nepustila.
Vrhol som sa na ňu a chvíľu sme zápasili. Vzhľadom na jej výzor bola neskutočne mocná. Šiel som po zbrani, ale ona - zjavne nebojovala s väčším nepriateľom po prvý krát - ma trikrát kopla kolenom do rozkroku. Kričal som. Bolesť bola neznesiteľná, ale bojoval som ďalej. Ani jeden nechcel povoliť - ona hnaná šialenstvom a ja pudom sebazáchovy. Krútili sme sa ako dvaja zápasníci a došli sme až k mohutnému stolu, pod ktorým som sa pred ňou márne schovával. Pritisol som ju oň...
Náhle však zaburácal výstrel a okrem pískania v ušiach ma začalo páliť rameno. Obaja sme boli vysilení a povolili sme zovretie. Odstúpil som dozadu. Z ľavého ramena mi tiekla horúca červeň krvi. Pani Smolzová predpažila ruku zvierajúcu zbraň.
„Si veľmi neposlušný." Usmievala sa. Vedela, že zvíťazila...
Vtedy som si všimol priamo za ňou - na stole z ťažkého dreva - v železnom stojane uchytený hrubý a dlhý vrták pokrytý hrdzou. Trčal smerom k nej ako provizórna kopija. Spomenul som si. Dávaj POZOR... VRTÁK... lebo SKAPEŠ!
Pani Smolzová si všimla, že hľadím ako tela na niečo za jej chrbtom. Bol to len moment. Desatina, ba možno len stotina sekundy, ktorá rozhodla o víťazovi takmer márneho boja, kedy kučeravá pani zachytila môj pohľad a pootočila mierne hlavu.
Kopol som ju do brucha najsilnejšie ako som mohol. Ľahké telo pani Smolzovej zaletelo dozadu a pištoľ jej vyletela z rúk. Žena zvrieskla, zhrdzavený vrták jej prešiel telom ako maslom a vyvalil sa cez brucho spolu s prameňom krvi, ktorý stiekol po mykajúcej sa sukni.
Pozerala na mňa s vytreštenými očami. Potom sa kostrbato usmiala - skôr vyškerila - telo sa jej uvoľnilo a pani Smolzová ostala nehybne visieť, nabodnutá na obrovský vrták ako bábka na motúzkoch bez herca.
Sadol som si na zem. Hlavu som si oprel o kotol, predstavujúci provizórne pohrebisko pomätenej vedúcej pracovníčky. Vedľa mňa ležali na dlaždiciach kusy tiel, no už mi neboli odporné. Najväčšia odpornosť visela predo mnou, nastoknutá na vrták. Len som tam sedel a premýšľal, ktoré z tých ostatkov patrili dievčaťu so žiarivými vlasmi - dievčaťu, ktorého nepokojná duša ma dohnala až sem, aby som nastolil spravodlivosť.
Peniaze za prácu nočného strážcu som nikdy nedostal...