Oddelenie vrážd. 6. kapitola - Zlý žart

„Tak?" pozrela na mňa pani Iveta Cínová, keď som asi po stý raz zložila telefónne slúchadlo. Čas neuveriteľne rýchlo pokročil. Môj kolega v teréne pozorne prechádzal trasu, ktorou mala nezvestná ísť, zatiaľ čo ja som sedela v kancelárii a s Andreinou pomocou sme obvolali priateľov u ktorých sa potenciálne mohla cestou domov zastaviť. Márne.

 Osoba, ktorá ju videla naposledy bola spomínaná kamarátka u ktorej sa chcela zastaviť, ako to aj urobila. Tá však len potvrdila, že hľadaná sa skutočne rozlúčila s tým, že ide domov.

„Je mi ľúto, ale zatiaľ nič," odvetila som. Žena s bledou tvárou sedela oproti mne na stoličke, pričom z času na čas vstala a znepokojene prešla po miestnosti hore dolu. Inak tomu nebolo ani teraz.

„Prinesiem vám niečo? Kávu, čaj alebo minerálku?" pýtala som sa jej upokojujúcim hlasom.

„Nie vďaka," odvetila, opäť si sadla a z kabelky vytiahla balíček cigariet.

„Smiem?" spýtala sa, keď zachytila môj nesúhlasný pohľad. Nebol to pohľad človek, ktorý odsudzoval fajčiarov, ale bol to pohľad človeka, ktorý už pár mesiacov odoláva a nechce si to pokaziť.

„Iste," prikývla som a otvorila som jedno z dvoch okien.

„Veľmi zlý zlozvyk, ale vždy keď sa snažím prestať, tak sa mi v živote stane nejaká katastrofa," začala. „Prvýkrát rozvod, potom Kristínino neplánované tehotenstvo a teraz toto."

„To mi je ľúto."

„Nemusí," odvetila zostra. „Môj manžel bol obyčajný bastard, ktorý mi zahýbal kde sa len dalo. Čo sa týka chlapca s ktorým moja dcéra chodila...," potiahla si z cigarety. „Hneď mi bolo jasné, že mu ide iba o jedno, ale tá chuderka to nevidela a tak to aj dopadlo. No, zmierili sme sa s tým, sľúbila som jej pomoc a život mal ísť ďalej."

„Myslíte, že by za týmto mohol byť otec dieťaťa?" položila som jej otázku v snahe pripustiť nejaký iný záver ako pravdepodobnosť, že sa Kristína dostala do rúk nášmu páchateľovi.

„Ten? Dodnes sa čudujem, že vôbec vedel, kde čo pri sexe patrí. Navyše ani nevie, že je Kristína tehotná."

„Ako to?"

„Vedela totiž, že má ísť študovať až niekam na koniec sveta, či čo," posledný výdych dymu a následné zahasenie cigarety. „Vraj to bol vždy jeho sen. Nechcela mu ho pokaziť. No a keď napokon odcestoval bol to aj koniec ich vzťahu."

„Rozumiem," prikývla som, keď do miestnosti vstúpil kapitán Zima.

„Pán kapitán," povedala som automaticky.

„Pani Cínová. Najlepšie bude, ak si pôjdete domov oddýchnuť. Ak by sme mali o vašej dcére akékoľvek nové správy hneď sa vám ozveme," vravel a ja som mohla len sledovať ako bledá žena neochotne prikyvuje a odchádza domov.

*****

 Šesť hodín. Letné slnko začalo postupne strácať na intenzite, čo však neznamenalo, že už vôbec nepieklo.

Stála som pri automate na kávu, v snahe kúpiť si horúcu čokoládu, no opäť mi raz zožral všetky drobné. Udrela som znechutene do stroja.

„Nerád vám to pripomínam, ale je to stroj," ozvalo sa mi za chrbtom. Otočila som sa.

Za mnou stál asi tridsaťtri ročný tmavovlasý chlap s modrými očami a príjemným hlasom, ktorý spôsobil, že moje myslenie na moment zastalo a ja som vôbec netušila, čo mi tým chcel povedať. Pekná postava a prekvapivo jemné črty jeho tváre boli bodkou za dokonalosťou celého jeho „ja", ktoré teraz stálo predo mnou.

„A?" zmohla som sa nakoniec.

„Nebolí ho to," zasmial sa.

„Och, jasné..." vykoktala som zo seba. „Poručíčka Margaréta Hanová. Môžem vám nejako pomôcť?" dodala som rýchlo a podala mu ruku.

„Poručík Ondrej Ráz. Teší má," jemne ňou potriasol. „Vlastne by ste mi skutočne mohli pomôcť. Hľadám kapitána Zimu."

„Tak to máte šťastný deň. Ešte je tu," vravela som a prešla som okolo neho. „Poďte," dodala som a zaviedla ho k šéfovej kancelárii. Po dlhej dobe som sa príjemne naladená vrátila do tej svojej, kde sa čoskoro vrátil aj môj kolega.  

„Už som ti vravel ako zbožňujem celý deň jazdiť po meste. Hlavne, keď je vonku niečo cez tridsať?" spýtal sa Peťo ironicky.

„Pravdu povediac nie," pousmiala som sa.

„Teraz to už vieš," vravel a tvár si opláchol studenou vodou. „Megi," začal odrazu vážnym tónom.

„Hm?" pozrela som na neho.

„Musím ti niečo povedať."

„Som samé ucho."

„Ide o to..."dostával zo seba. „Ide o to...vieš, že sme sa s Annou dlho snažili o bábätko?"

Ticho som prikývla. „Vec je taká, že Anna je konečne tehotná."

„To je úžasné! Gratulujem!" zvolala som a rýchlo som podišla k nemu.

„Ďakujem."

„Ale netváriš sa príliš natešene."

„Ono.. je to totiž len polovica z toho, čo ti musím povedať..." do miestnosti odrazu vstúpil kapitán Zima s poručíkom Rázom.

„Dobre, ste tu obaja," začal. „Dovoľte aby som vám predstavil poručíka Petra Krasa a poručíčku Margarétu Hanovú."

„Už som mal tú česť," ozval sa Ondrej s úsmevom a hľadel do mojej prekvapenej tváre.

„Poručík Ondrej Ráz bol k nám pridelený špeciálne k tomuto prípadu. S čistým svedomím môžem povedať, že jeho skúsenosti nie len, že budú prínosom pre naše vyšetrovanie, ale taktiež môžem povedať, že bude veľmi dobrá náhrada za poručíka Krasa, ktorý sa nás rozhodol opustiť."

„Čo...?!" na viac som sa nezmohla. Prekvapene som pozrela do Peťovej tváre. „Je to pravda?"

Len bez slova prikývol.