mrak

v tme
ktorú priskrutkujem na bielu guľu
sa mrvia zvuky
ich telá sú šamanské
ich telá sú vizionárstvo
ich telá sú vtečením
a moje mesto je staré
kráčanie už nie je čím bývalo
asfalt plný džinov doby
mi ostáva na čínach
je jedna z tých nesviatočných nedieľ
mám trilióny slovíčok
som nimi našpikovaný
polkou som moja drahá matka
polkou som tí čo prídu po mne
čas ale prestal začínať
a preto už netreba miešať oblohu
netreba sa starať
ako si to len razím !
kĺžem na masti ktorá kvapčí z tiel zvukov
v rohoch štvrte sa hýbe uhlie
a pod oknami sú misy ešte horúce od postihnutých zemiakov
žijem v totálne starom meste
malé spolky si tajne odlievajú ortuťové brady
a potom po jednom
vyliezajú z malých dverí
aby sa niekde zvesili
nečistým pivom
pred kontajnermi niekto nepozametal vrany
a o pár krokov ďalej
si spod oka vyberám
omrvinku skleneného chleba
táto tma je skoro hrozná
a ja viem že som len zlý
viem
že rána niekedy nesmú prísť
bez zaslúženia
nesmú
keď mi spomedzi bruchatých prstov
presvitá
biela guľa
nesmú keď sa odkopávam
potím pod hejnom vlastných chýb
keď
som sám
blud
keď som
mrak